Hudbu a tanec má doslova v krvi.

Vždy začíname otázkou: ako sa máte?

Ďakujem veľmi pekne za opýtanie. Mám sa skvele. Mám zdravú rodinu, snúbenca, mačku a našťastie aj robotu. Čo viac si môžem priať? Momentálne pracujem na seriáli Nový život, ktorý stále natáčame. Každý deň som v divadle a aktuálne skúšam nový muzikál Turandot v Divadle Nová scéna, kde mám jednu z hlavných postav, z čoho sa teším. Čo sa týka osobného života, určite som už viackrát spomínala svadbu, takže snáď v blízkej budúcnosti sa nám podarí sa so snúbencom vziať. Nedávno sme kúpili byt a tešíme sa z nového a zároveň nášho prostredia. Prerábame a zariaďujeme si...

Už pri pohľade na vás je zjavné, že vo vašom pôvode môžeme nájsť kúsok exotiky. Priblížite ho čitateľom, ktorí o ňom možno nevedia?

Môj ocko je z Vietnamu, takže som polovičná Vietnamka, keďže moja maminka je Slovenka. A som veľmi rada, že to takto je.

Je pravda, že ako dieťa ste pre svoj pôvod, respektíve inakosť, na prvý pohľad aj trošku trpeli?

Áno, v detstve som bojovala s posmeškami pre moje korene. Samozrejme, keď som bola malé dieťa, veľmi ma to trápilo. Ale rodičia sa snažili vysvetliť mi, že na to, ako vyzerám, musím byt hrdá a že z toho deti raz vyrastú. Dnes to vnímam veľmi pozitívne. Nestretávam sa s nijakými rasovými útokmi ani s ničím podobným, naopak, niekedy je to aj celkom výhoda. Či v divadle, či v televízii. A musím povedať, že ak by som mala vrátiť čas, nezmenila by som nič. Aj keď ma to v detstve ranilo, do dnešného dňa ma to posilnilo a som sebavedomejšia ako v minulosti.

V rodnej krajine vášho otca ste boli prvýkrát až v tínedžerských rokoch. Ako si spomínate na prvú návštevu?

Bola veľmi zaujímavá. Mala som 15 rokov, keď som prvý raz navštívila Vietnam. Viete si asi predstaviť tínedžerku, ktorá nemala žiaden záujem o svet. Samozrejme, že to máme aj zdokumentované, pretože vtedy bola s nami aj televízia, a keď si to dnes pozriem, chytám sa za hlavu, aká som bola bláznivá baba a nevnímala som patrične krásu tej exotickej krajiny. Čo ma možno šokovalo, bolo, že ľudia boli z našej prítomnosti náramne šťastní. Chceli nás chytať za ruky a stále sa na nás len usmievali. A to nielen rodina, ale aj cudzí ľudia. Keď som mala 21 rokov, so snúbencom sme sa rozhodli, že by sme mali navštíviť rodinu a dodnes chodíme skoro každé leto aspoň na mesiac do Vietnamu. Úprimne, neviem si predstaviť, že by som išla na dovolenku niekam inam. Je to dobrodružstvo. Čo mi chýba tu na Slovensku, sú stále usmievaví ľudia a pokora a hlavne úprimnosť a vďačnosť. Netvrdím, že Slováci takí nie sme, ale tam to priam prekypuje týmito vlastnosťami. Samozrejme, aj ja som Slovenka. Niekedy je to ako terapia a veľa sa tam učím, a inokedy si uvedomím, že by som mohla svoje zmýšľanie a správanie zmeniť a žiť šťastnejšie, tak ako oni.

Je, naopak, niečo, s čím sa neviete stotožniť?

Neviem, či je niečo, s čím by som sa, čo sa týka Vietnamu, nevedela stotožniť. Zatiaľ mi tam všetko vyhovuje. Možno až na tie tropické teploty, ktoré sú počas leta doslova extrémne. Minulé leto sme zažili najväčšie teploty a na to by som si asi nevedela zvyknúť.

Nedá mi neopýtať sa na budhizmus, keďže ten pre Slovákov tiež nie je veľmi typický. Aký je váš vzťah k nemu?

Moja rodina vo Vietname je budhistická. Stará mama bola kedysi katolíčka, no ako sa vydala, musela prijať vieru starého otca. Keď chodíme do Vietnamu, snažíme sa pochopiť a rešpektovať ich vieru. Vo Vietname však nenájdete len budhistov, ale aj iné vierovyznania. Náš ocko je tiež budhista, ale až tak veľmi to „neštudujeme“. Verím v samú seba a v to, že niečo chcem dokázať. Samozrejme, niektoré zvyky dodržiavame. Pálime tyčinky, pričom sa pokloníme a v duchu poďakujeme. Napríklad keď sa domov kúpi ovocie, nenačíname ho. Najprv sa musí dať na oltár, nad ktorým sú vyvesené fotky našich predkov. Zapáli sa tyčinka a až potom ovocie konzumujeme.

Keďže pracujete v oblasti kultúry, ako by ste tú našu porovnali s tou v krajine, kde máte tiež svoje korene?

Musím povedať, že niekedy ľutujem, že som sa nenaučila poriadne po vietnamsky a neodišla pracovať tam. Koľkokrát vidíme veľkolepé koncerty vietnamských spevákov alebo filmy, či seriály... Je tam obrovský trh a keď je tam niekto hviezda, tak je naozaj hviezda. Určite by som sa tam uchytila viac ako tu na Slovensku. Tu sa človek musí naozaj predierať dopredu a naháňať prácu, zatiaľ čo tam je trh masívnejší. Veľmi žiadaní sú tam umelci z Európy alebo Ameriky. Miešanci, ktorí sú Vietnamci, ale majú polovičné korene a výzorovo sú iní. Pre nich veľmi exotickí. Predsa som sa mala učiť vietnamsky lepšie. (smiech) Čo ma veľmi udivuje, je, že ich jazyk je veľmi spevavý. Čo znamená, že väčšina tamojších ľudí vie aj nádherné spievať. Napríklad moja teta vie spievať prenádherné. V mladosti sa chcela stať speváčkou, ale rodičia jej to nedovolili. Musela sa starať o rodinu. No posledné roky tam dominujú turecké a hlavne indické seriály. Istý čas tam vysielali aj náš slovenský seriál Chlapi neplačú, v ktorom som hrala aj ja.

Pokračovanie rozhovoru si môžete prečítať v online vydaní Radaru - na hlavnej stránke.