Ako spomína na mužský svet, v ktorom prežila časť svojho pracovného života?

Prezraďte našim čitateľom, čomu sa momentálne venujete.
Som na akademickej pôde, máme za sebou náročné medzisemestrové obdobie, počas ktorého nemôžeme oddychovať, ako by sa mohlo zdať. Je to jediné obdobie, kedy sa môžem naplno venovať vedeckej práci, na ktorú je počas semestra času menej. Aktuálne som urobila „bodku“ za štúdiou pre Oxford Press. Síce nedokonavú a nedokonalú, pretože vždy mám pocit, že sa dá urobiť viac, ale presne na to sú termíny, inak by sme nad všetkým donekonečna rozmýšľali. Začiatok semestra je vždy spojený s menším počiatočným chaosom, ktorý sa musí utriasť, a my pedagógovia sa medzitým snažíme naštartovať študentov pozitívnou motiváciou, aby zabrali a dosiahli čo najlepšie výsledky. Popri tom sa venujem činnostiam, ktoré dávajú môjmu životu ďalší rozmer...

O čo konkrétne ide?
Rozbieham ďalšie a ďalšie technické škôlky alebo inak povedané škôlky zručnosti, šikovnosti a myslenia a tie mi robia obrovskú radosť, lebo na našich deťoch vidíme neuveriteľné pokroky. Pokračujem aj v práci pre Nadáciu detského kardiocentra a spúšťam aktivitu na okrúhle stoly s veľkými médiami, pracovne nazvanú Pravda a lož. Jej cieľom je zodpovedať otázku čo urobiť, aby tej pravdy bolo vo verejnom a hlavne v mediálnom priestore viac a lží čo najmenej.

Mnohí by určite súhlasili, že zmeny v tomto smere sú potrebné, ale ako ich chcete dosiahnuť?
Nástrojov je viacero. Sú krajiny, ktoré by nám mohli ísť príkladom, my sme trošku zaspali, respektíve dobiehame ich pomalšie. Viete, nové technológie sú úžasná vec, skracujú čas, približujú priestor a v sekunde umožňujú prístup k akýmkoľvek informáciám. Na druhej strane v sebe skrývajú veľkú zradu. A tou je, že informácie, ktoré nájdete, môžu byť rovnako pravdivé ako nepravdivé. Práve preto je dnes veľkým umením ich od seba rozlíšiť, inými slovami nenaletieť. Spôsoby, ako to urobiť, by mali byť založené na hľadaní rovnováhy medzi právom na slobodu slova a právom na ochranu súkromia. Hoci limitom každého práva je vždy len iné právo, jedno sa nesmie uskutočňovať na úkor druhého. Treba medzi nimi nájsť balans a limity definovať tak, aby nerobili viac škôd ako osohu. Aby sme neboli len lístočkom vo vetre, s ktorým sa niekto hrá, a my ani poriadne nevieme, kto to je.

To neznie ako jednoduchá úloha...
Ani nie je. Každý problém vás však môže deprimovať, vyvolať vo vás nečinnosť, apatiu a hnev, alebo ho prijmete ako výzvu, pokúsite sa ho riešiť a niečo s tým urobiť. Ja osobne sa radím práve k tej druhej skupine ľudí.

Čo považujete za najväčšiu prijatú výzvu vo vašom živote?
Profesionálne sa pohybujem v dvoch svetoch – akademickom a politickom. V akademikom je to neustála výzva hľadania odpovedí na dosiahnutie väčšej spravodlivosti. A v politickom, ako riešenia, ktoré môžu napomôcť väčšej spravodlivosti presadiť. Demokracia nie je nikdy „hotová“, život je pohyb a zmena. A poznanie toho, čo nás robí spokojnými či šťastnými, je nekončiaci príbeh.

Často sa hovorí, že žijeme v mužskom svete. Ako by ste dnešný svet definovali vy?
Stále viac sa mi javí, že žijeme vo veľmi odľudštenom svete. Vo svete, kde dominujú moc, peniaze a spotreba. Pre väčšinu ľudí je moc peňazí v ich nedostatku a pre malú časť je v ich prebytku. Je to veľká nerovnováha, ktorá spôsobuje množstvo nespravodlivosti, a teda to, čo som v skratke nazvala odľudštený svet. Necítime sa v ňom dobre, nie sme spokojní a množstvo ľudí naozaj stráda. Napriek tomu, že žijeme v dobe, ktorá nemá z pohľadu histórie obdoby v rozsahu slobody, rozsahu možností a nových očakávaní. Práve priepasť v očakávaniach spôsobuje, že narážame na limity vlastných možností a schopností. A deje sa to aj na úrovni vlády a štátu.

Ako sa to prejavuje?
Štát má len dve funkcie. Len dve! Zabezpečiť bezpečnosť ľudí a rovnosť príležitostí. Ak v týchto zlyháva, tak sa stáva zbytočným, inštitúcie, ktoré ho reprezentujú, majú veľkú mieru nedôvery, spoločnosť sa polarizuje, prevláda nepokoj, hľadáme rýchle a jednoduché riešenia. Existuje vyjadrenie: na komplikované problémy, môžeme mať jednoduchú odpoveď, tá je však vždy nesprávna. Hľadanie správnych riešení je zadaním pre všetkých tých, ktorí majú šancu zmeniť svet.

Preto ste vstúpili do politiky? Chceli ste zmeniť svet?
Ponúkam riešenia najmä v sociálnej politike, ale aj pre otvorené vládnutie. A práve konkrétne návrhy pre riešenie rodinnej politiky, nezamestnanosti, trhu práce, sociálnych služieb či hmotnej núdze napokon vyústili v ponuku viesť rezort práce, sociálnych vecí a rodiny. Ako expertka, nestraníčka. Podarilo sa mi presadiť desiatky zákonov, regulácií, ktoré platia dodnes. A to bol začiatok cesty vo vrcholovej politike.

Asi so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že svet politiky je stále doménou mužov. Zamýšľali ste sa nad tým, keď ste doň vstupovali?
Nemôže vám to nepreblesknúť hlavou a už vôbec o tom nemôžete prestať premýšľať. Nie je to až tak veľmi dávno, keď si vraj Vajanský pred Hanou Gregorovou odpľul za jej pokus o angažovanosť, za jej vstup do sveta verejného a za jej pokus niečo povedať k fungovaniu nášho sveta. Stále existuje časť spoločnosti, ktorá by najradšej zareagovala a často aj zareaguje rovnako. Teda že pred ženami s podobnými ambíciami majú chuť si odpľuť...

Mali ste aj vy skúsenosť s podobným zmýšľaním ľudí vo vašom okolí?
Počas kampane ma zastavil jeden starší pán, pýtal sa ma na dôchodok, tak som vytiahla mobil, otvorila kalkulačku, vyrátala rôzne alternatívy, možnosti, prebrala som s ním, čo je pre neho výhodnejšie, čo menej výhodné... Po dvadsiatich minútach sme sa rozchádzali a ja som si asi na dvadsať sekúnd myslela, že mám o jedného priaznivca viac...Ale ozaj to dlhšie netrvalo. Pri podaní ruky mi totiž povedal: „Pani Radičová, a vy fakt v tej kuchyni nemáte čo robiť?“

Čo ste mu na to povedali?
Vôbec nič... Je to tradičný rodinný model, ktorý fungoval tisícročia a začal sa meniť len nedávno. Stále existuje v predstavách spoločnosti a má nositeľov nielen v radoch mužov, ale aj žien. Deľba úloh bola daná, žena bola hlavne manželkou a matkou a muž mal zabezpečiť, aby rodina nestrádala. To trvalo až do získania volebného práva žien, ich nástupu do ríše vzdelania a následne na trh práce. Napriek zmene pomerov stále existuje a vždy by mala existovať možnosť voľby. Preto je prirodzené, že časť ľudí uprednostňuje tradičný model rodiny, a pokiaľ sa v ňom cíti konformne, pokiaľ to nie je z donútenia vonkajšími okolnosťami, potom je to úplne v poriadku.

Počítali ste s tým, že v politike budete konfrontovaná aj s takýmito situáciami z mužského sveta?
Medzi mužským a ženským svetom v ktorejkoľvek profesii je menší rozdiel ako medzi mužmi a ženami dovnútra, keď vykonávajú tú istú profesiu. Bez ohľadu na to, pre akú prácu sa rozhodnete, dobré výsledky môžete dosahovať bez ohľadu na pohlavie. V praxi to znamená, že je jedno, či si v kaderníctve sadnete pred kaderníka alebo kaderníčku, podstatné je, aký je ten človek vo svojej profesii šikovný. A pre každú profesiu platí, že nestačí byť zručný, treba aj nepodvádzať. S týmto vedomím som vstupovala aj do politiky, kde možno zásadnou nevýhodou je, že mužský element v nej má prevahu. Vždy, keď má v nejakej profesii jedno z pohlaví prevahu, vnáša do nej svoj rukopis, lebo má možnosť stanoviť svoje pravidlá hry. Aj mužský svet ako taký má isté pravidlá a vytvoril aj istú formu pravidiel pre fungovanie politiky. Otázka znie, či tie pravidlá sú v poriadku a či nie je načase niečo s nimi urobiť. (úsmev)

Vy ste to chceli skúsiť?
Vidím to tak, že problém je v našom vedomí, vnímaní. Keď muž zvýši hlas, je oprávnene rozčúlený, ale keď zvýši hlas žena, je hysterická. Keď muž zmení názor, tak je dynamický, keď to urobí žena, je náladová. Sú to stereotypy, podľa ktorých hodnotíme niektoré druhy správania sa. Aj politika je svet, ktorý má svoje pravidlá. Ak sa snažíte narušiť alebo zmeniť pravidlá v akomkoľvek svete, musí s tým súhlasiť aj druhá strana, inak prestáva fungovať hra. A ak je slušnosť apriori interpretovaná ako slabosť, tak sa s tou slušnosťou v politike veľmi ťažko zvŕtate. Keď je za normálny prejav sily chápaná až vulgárnosť, tak je to pravidlo, ktoré sa ťažko prijíma... Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a poviem to priamo, pre mňa to bolo neprijateľné. Možno to sú pravidlá, ktoré v časti mužského sveta fungujú ako prirodzené, ale ja si o nich myslím, že by nemali byť prevládajúcou črtou politiky. Ak mužskému svetu možno niečo vyčítať, tak je to hlavne to, že umožňuje a sám živí prekrývanie reálnej politiky politikárčením až intrigami. Že zúžili politiku na hru o moc, jej udržanie prostriedkami osobných útokov, šírenia nenávisti a vytvárania obrazu nepriateľa.

Myslíte, že by sa niečo zmenilo, keby bolo v politike viac žien?
Ako som povedala, medzi mužským a ženským svetom nie je až taký rozdiel. Keby to bolo také jednoduché a ženy sú voči sebe solidárne a vyhrajú všetky voľby. Všetky, lebo stále nás je väčšina. Aj ženy sú ako sociálna skupina vnútorne veľmi rozdielne, či už ide o politické preferencie alebo hodnotové. Sama som mala v radoch žien rovnaké množstvo nepriateliek ako nepriateľov v radoch mužov, a to isté môžem povedať o prívržencoch. Primárne nie sme rozdielni z hľadiska pohlavia, ale z našich hodnôt, prežívania každodenného života, cieľov, úspechov a neúspechov, vzostupov a pádov... To sú rozdiely, ktoré nás definujú a podpisujú sa pod naše myslenie a činy.

Keď si odmyslíme pracovný svet politiky, aké sú vaše spomienky ako ženy na fungovanie v mužskej spoločnosti?
Na toto sa naozaj nemôžem sťažovať. Boli džentlmeni, milí a ústretoví. Budem parafrázovať pán Bugára z tých čias, ktorý povedal: „Mali sme to komplikované, zanadávať som si musel ísť na toaletu...“ (úsmev) Bez toho, aby som o to zažiadala, atmosféra v mojej prítomnosti bola vždy odlišná, ale nemohla som už za to, akí boli mimo mojej spoločnosti.

Zvažovali ste alebo zvažujete ešte návrat do politiky?
Nie a už nad tým ani nerozmýšľam. Moje rozhodnutie bolo jednoznačné a definitívne, pretože poznám isté zásady, ktoré neporuším, zdieľam ich a žijem nimi. A jeden z tých princípov je, že si priznám spoluzodpovednosť, za ktorú nesiem dôsledky. V tomto prípade je to aj moja spoluzodpovednosť za pád vlády a odchod z politiky beriem ako dôsledky, ktoré to so sebou prinieslo.

Už navždy budete v učebniciach zapísaná ako prvá slovenská premiérka a tiež prvá žena, ktorá bojovala v druhom kole prezidentských volieb. Aké emócie sa vás zmocnia, keď sa nad tým zamyslíte?
Touto otázkou ste ma zaskočili, lebo nikdy som sa nad tým takto nezamýšľala. Z profesijného pohľadu môžem konštatovať, že z pozície premiérky sa dajú ciele a vízie presadzovať oveľa jednoduchšie. (úsmev) Ide to aj bez toho, ale je jasné, že je to podstatne náročnejšie. Som šťastná, že mnohé zákony, ktoré som počas svojho pôsobenia presadila, zľudoveli, majú svoje opodstatnenie, a preto aj moja práca má za sebou hmatateľné pozitívne výsledky. A emócia? Najväčšie bohatstvo je múdrosť a láska. Múdrosť nás robí slobodnými a láska zodpovednými.

Ivete Radičovej ďakujeme za rozhovor, prajeme veľa úspechov v osobnom aj pracovnom živote.