O tom, ako to bolo v minulosti, sme sa rozprávali s historičkou a etnologičkou PhDr. Katarínou Nádaskou, PhD.

 

O tom, ako to bolo v minulosti, sme sa rozprávali s historičkou a etnologičkou PhDr. Katarínou Nádaskou, PhD.

Ako sa podľa vášho názoru menil pohľad ľudí na smrť a jej vnímanie? Resp. dá skutočne povedať, že sa menil?

Áno, pohľad na smrť sa radikálne mení. Ešte pred 30 rokmi bolo na vidieku normálne, že si starší ľudia (okolo šesťdesiatky) chystali odev do truhly alebo si dokonca kúpili rakvu podľa vlastného výberu a mali ju uloženú na povale, s prianím, aby ich pochovali práve do nej, chystali si hrobové miesta aj s pomníkom - náhrobným kameňom, kde už bolo vyryté meno, dátum narodenia, len dátum smrti sa doplnil. Keď ideme ešte hlbšie do histórie, zomieralo sa doma v kruhu rodiny, ľudia sa na smrť pripravovali, nebola tabuizovaná ako dnes, bola súčasťou života, nebožtík sa obliekal doma, bol doma vystavený tri dni, modlili sa pri ňom, oplakávali ho, spomínali na neho - nielen rodina, ale celá dedina. Dnes je smrť tabu.

Existujú nejaké konkrétne medzníky, udalosti v histórii, po ktorých sa pohľad na smrť či umieranie zmenil?

Postavením domov smútku sa nebožtíci prenášali tam, po roku 1945 sa zväčšila sieť zdravotníckych zariadení, preto ľudia často zomierajú v nemocniciach. Následne v 70. rokoch stúpol počet domovov dôchodcov, kde žijú a dožívajú seniori, pretože rodina na nich nemá čas a často ani miesto.

O stredoveku sa hovorí ako o období temna, aj v novoveku boli bežnou praxou napríklad verejné popravy. Mal vtedy ľudský život akoby menšiu hodnotu?

Posledné verejné popravy boli uskutočnené začiatkom 19. storočia, trest smrti bol na Slovensku zrušený po roku 1989, ale to už, samozrejme, bol trest smrti neverejnou udalosťou. Pri verejných popravách nešlo o cenu ľudského života - poprava bola udalosť, smrť bola vnímaná inak ako dnes, vôbec život a filozofia života boli iná ako dnes. Pri poprave sa jedlo, pilo, hodovalo, poprava bola divadlom, ktoré malo svojich divákov, hodnotila sa práca kata, jeho profesionalita...

Verejné popravy, choroby, vojny, a, bohužiaľ, aj vysoká úmrtnosť malých detí. Mohlo by sa zdať, že smrti v bežnej rodine bolo akosi viac ako dnes. Bol už vtedy vzťah k blízkym zosnulým taký vrúcny ako dnes?

Vzťah k zosnulým je veľmi starý, viaže sa ešte do predkresťanského obdobia, keď sa verilo, že nebožtík môže ochraňovať živých, napríklad ako domáci had, alebo, naopak, môže im škodiť, napríklad ako vampír. Preto bol pohreb prísne ritualizovaný a vynechanie niektorého z rituálov pohrebu mohlo mať za následok návrat zosnulého v tej najhoršej podobe.

Vedeli by ste spomenúť niekoľko naozaj netradičných pohrebných rituálov alebo aktivít pozostalých spojených so smrťou blízkeho človeka?

Našli by sme viaceré mimoeurópske kultúry, kde sa mŕtvi nepochovávali ani kostrovým, ani žiarovým spôsobom, ale sa zaniesli na odľahlé miesto a nechali sa voľne ležať, aby sa o ich mŕtvych postarala príroda. V Nepále sa mŕtvi nepochovávali, ale sa nechali vysušiť ako múmie.

Čo si myslíte o tom, ako sú vnímaní starší ľudia v dnešnej spoločnosti? O nastavení spoločnosti na mladosť a krásu, ktoré si chceme za každú cenu udržať, pretože sa do veľkej miery aj vyžadujú?

Kedysi boli úplne bežné viacgeneračné rodiny, ktoré žili spolu pod jednou strechou. Starí rodičia vychovávali vnúčatá, robili drobné práce, pokiaľ im to zdravie dovoľovalo. Pravda bola taká, že keď človek zostarol, mohol sa spoľahnúť, že sa o neho jeho rodina postará a že zavrie oči medzi svojimi. Niet krajšej smrti ako vydýchnuť pri svojich drahých. Dnes je to, žiaľ, z rôznych dôvodov inak, starí ľudia obyčajne zomierajú v nemocnici, v rôznych ústavoch či domovoch dôchodcov. Bola som svedkom, ako lekár prepúšťal starú pani domov a príbuzným povedal, že to už dlho nebude trvať a starká zomrie, na čo sa príbuzní ohradili, že oni ju domov nechcú, lebo nevedia, čo by s ňou mali robiť, a že práve toho sa boja, aby doma nezomrela...

Dá sa povedať, v ktorom období bolo vnímanie staroby a starých ľudí najhoršie?

Asi dnes, starý človek, najmä ak je sám, je vytesňovaný zo spoločnosti, dnes sa paradoxne už päťdesiatroční ľudia považujú za starých. Pokiaľ človek zostarne a ochorie a nemá príbuzných a dostatok finančných prostriedkov, prestáva žiť, len živorí a je na okraji spoločnosti.

Ďakujeme za rozhovor.