Rozprávali sme sa so psychoterapeutkou Lenkou Rušarovou.

Strach zo smrti je prirodzený

Rozprávali sme sa so psychoterapeutkou Lenkou Rušarovou.

Ako väčšina ľudí vníma smrť ako takú?

Väčšina ľudí, ak nemusí, na smrť nemyslí. Ak sme relatívne zdraví a mladí, smrť sa javí ako niečo vzdialené. Len ak sme vystavení nejakej vážnej životnej situácii alebo kríze, tak sa dostavuje „existenciálna úzkosť“ – teda plné uvedomenie si krehkosti života a osamelosti v žití i umieraní.

Je normálne, dobré alebo zlé mať zo smrti strach?

Strach zo smrti je prirodzený. Ale aj táto prirodzená emočná reakcia môže mať patologické formy – teda napr. prehnaný a „neadekvátny strach zo smrti“, ako pri panických záchvatoch (teda človeku nič nehrozí, ale aj tak upadá do nekontrolovanej úzkosti napr. z infarktu), alebo, naopak, patologické riskovanie života a zdravia u niektorých typov osobností, ktoré bez extrémneho rizika akoby ani nemali pocit, že žijú a cítia.

Mali by sme sa počas života nejako psychicky „pripravovať“ na to, že tu nebudeme večne?

Úplne pripraviť na smrť sa asi nedá, smrť je doslova jedinečná „skúsenosť“, je pre každého nová. Ale určite sa umiera ľahšie ľuďom, ktorí sú spokojní s tým, ako žili, a nenechávajú za sebou žiadne neukončené záležitosti – napr. neuzavreté konflikty s niekým, na kom im záleží, alebo nezaopatrené deti a pod.

Hovorí sa, že nepoznáme dňa ani hodiny. Je táto nevedomosť pre nás akýmsi odľahčením?

Áno, za normálnych okolností žijeme v ochrannej bubline akýchsi ilúzií. Teda akoby sme predpokladali, že sme nezraniteľní, že svet je spravodlivý a máme ho pod kontrolou. V skutočnosti je život krehký, svet voči nám nie je spravodlivý a mnoho vecí mimo našu kontrolu určuje smerovanie nášho života. Ale to, že si túto „surovosť“ života nepripúšťame, nám umožňuje prežívať radosť, bezstarostnosť a optimizmus. Napríklad tešiť sa z tehotenstva napriek tomu, že štatisticky každé piate tehotenstvo končí spontánnym potratom.

Čo sa však v človeku zmení, keď sa napríklad s oznámením vážnej, neliečiteľnej diagnózy zo smrti stane niečo, o čom vieme, kedy príde?

Je to v prvom rade otras všetkými „istotami“, spochybnenie všetkého, s čím sme v živote rátali. Najčastejšie reakcie, ktoré sa objavujú v rôznom poradí, sú šok, popieranie, strach, hnev, smútok, ľútosť, pocity viny a výčitky svedomia a niekedy aj úľava... Môže nastúpiť niečo ako kríza identity, spytovanie doterajšieho spôsobu života, hodnôt a človek sa ešte môže aj výrazne zmeniť – hocijakým smerom. Strach a bolesť môžu u niekoho napríklad zvýrazniť egocentrické správanie. Niekto iný môže, naopak, získať pokoru a veľkorysosť.

Smrť sa v našom živote nemusí týkať len nás, ale aj našich blízkych. Ako sa čo najlepšie vyrovnať s náhlou stratou blízkeho človeka?

Keď nám umiera niekto blízky, otriasa to aj našou identitou, naše vzťahy nás totiž určujú. Ak mi umrie rodič, mení sa aj moja rola dcéry – uvedomujem si napríklad, že predo mnou už nie je generácia, ktorá by dávala oporu a chránila, môžem sa cítiť vykorenená a vystavená. Ak umrie rodičovi dieťa, stane sa niečo tak nezmyselné a neprirodzené, že je ťažké dať životu opäť nejaký význam a zmysel. Aby sme sa vyrovnali so stratou, musíme si dovoliť prežívať celé spektrum emócií, nebrániť sa im. Čo sa emócií týka, platí, že „čo je, to je“. Proces trúchlenia nám pomáha znovunastoliť rovnováhu. Nesmieme sa nechať zviazať spoločenskými dogmami typu hlavne na to nemysli, mysli len pozitívne alebo ľuďom sa dejú aj horšie veci, tak sa prekonaj. Ak by sme tieto rady poslúchli, proces smútenia by sa zablokoval. Smrť a stratu blízkeho človeka časom a smútením akoby strávime, aj keď zmieriť sa s ňou asi nikdy celkom nedá. Ale život ide ďalej – to je fakt.

Čo by sme mali a na druhej strane nemali robiť, aby sme sa dokázali vrátiť späť do života?

Dôležité sú dve veci: VYDRŽAŤ nepríjemné pocity a DOVOLIŤ si prežívať aj tie príjemné. Fáza nového vzťahu k sebe a k svetu je možná, až keď smútiaci už nie je úplne pohltený myšlienkami a fantáziami o mŕtvom, keď sa zosnulý stal „vnútornou“ postavou. Život ide ďalej a okrem obrovskej rany, ktorú smrť spôsobila, prináša aj nové, pekné momenty. Netreba sa im brániť. Niektorí ľudia si zakazujú znova prežívať radosť, akoby tým zrádzali partnera alebo dieťa, ktoré im umrelo. Alebo robia len rozhodnutia, o ktorých predpokladajú, že by potešili zosnulého. To je však „prekrútená“ lojalita, opiera sa o našu idealizovanú predstavu – mŕtvy človek by bol už dnes možno úplne iná osoba, možno by reagoval spôsobom, ktorý by nás prekvapil. Zároveň s tým je však dôležité uvedomovať si, že je toho veľa, čo nás so zosnulým stále spája – že sme ho nestratili úplne. Vzťah s ním nás nejako formoval a definoval, sme tým, čím sme, aj vďaka nemu. Preto napriek tomu, že my pokračujeme a žijeme život bez neho, nespreneverili sme sa mu a neopustili sme ho.

Je teda pravda, že ide o zmeny, ktoré sa nedajú a asi ani nemajú uponáhľať...?

Na „návrat do života“ si treba dopriať čas. Vyrovnávanie sa so smrťou a stratou býva dlhé a prichádza vo vlnách, treba mať trpezlivosť sám so sebou. Doba smútenia je veľmi individuálna, sú to mesiace až roky. Nakoniec je pozostalý schopný znova cítiť radosť a nadväzovať vzťahy, i keď si je vedomý možnosti ich straty. Prichádza uvedomenie, že smrť veľa vzala, ale aj dala. Ostáva smútok, bolesť, chýbanie telesnej blízkosti milovaného človeka, ale už v miere, ktorá je únosná a „žitelná“. Opäť sa otvára otázka zmyslu života (bez milovanej osoby), ale už v kontexte nového vzťahu k sebe a životu.