Rozhovor: Chalupárka, ktorá sa nebojí ani mužskej práce a "stále musí niečo robiť".


Naša obligátna otázka na začiatok: ako sa máte?

Ďakujem, mám sa veľmi dobre a dokonca si to aj uvedomujem. J Teší ma moja práca, ktorá je mi zároveň koníčkom, čo považujem za jeden z najväčších benefitov, aké som mohla dostať.Tvoriť takýto formát s absolútnou obsahovou voľnosťou a skvelým tímom ľudí je pre mňa sen, o ktorom som snívala a teraz ho môžem realizovať. Mám rada svet, v ktorom žijem, a ľudí, ktorí sú jeho súčasťou. Som teda celkom spokojný a šťastný človek. Samozrejme, občas je toho viac a cítim únavu, ale aj to je pre mňa príjemná únava z - verím, že dobre vykonanej - práce. Ale ja veľmi rada cestujem a vtedy si dokonale oddýchnem.

Posledné dva roky vás poznáme ako chalupárku. V čom je pre vás tá vaša chalupa výnimočná?

Je to miesto, kde som prežila so svojimi rodičmi a sestrou takmer celé detstvo. Rodičia ju kúpili, keď som bola ešte veľmi malá, a stala sa akoby mojím druhým domovom. Často sme tam trávili nielen víkendy, ale aj celé letné prázdniny. Môj otec bol lekár a jeho únikom z náročnej profesie boli poľovníctvo a chalupa a aj vďaka nemu sa príroda, lesy a zvieratá stali súčasťou môjho života. Rodičia chalupu kúpili ako pôvodný sedliacky dom z nepálenej tehly, síce s elektrinou, ale s vodou len v provizórnej studni. Je na samote, ľudí v okolí nie je veľa, všetci sa dobre poznáme a dodnes sa s väčšinou z nich stretávam.

Dom na samote, lesy, poľovníctvo... To znie ako celkom dobrodružné detstvo. Ste dobrodružný typ?

Áno, už aj ako dieťa som taká bola. Dokonca som sa tam nikdy ani nebála. Nemala som strach v noci po tme prejsť sama niekoľko metrov od domu na latrínu v lese. Absolútne. Ani v detstve, a neprišlo to ani neskôr. Ľudia sa mi niekedy čudujú a pýtajú sa, či sa tam sama nebojím. Ja som tam však nikdy nezažila nič, z čoho by som mala mať strach, práve naopak. Mám tam dobrý pocit a cítim sa bezpečne.

Dalo by sa povedať, že v detstve ste boli skôr „chalanisko“?

Myslím, že áno. Ako desaťročná som dostala svoju malú sekerku a otec a dedo ma učili rúbať drevo. Mama z toho síce nebola nadšená, ale mňa to veľmi bavilo. S otcom som chodila aj o piatej ráno na poľovačky, dopĺňať krmelec, dávať zvieratám v zime soľ... Keď som bola staršia a začali sme chodiť na ozajstné poľovačky, bola som tam jediná žena, v podstate ešte len dievča.

Jedna vec je o zvieratká sa starať, ale keď prišla poľovačka, nebolo vám to ľúto?

Toto je asi ďalšia cenná lekcia, ktorú som od svojich rodičov, hlavne od otca, dostala. Bol chirurg a o nich je známe, že sú veľkí cynici a absolútne racionálne zmýšľajúci ľudia. Otec sa s nami, v tom dobrom slova zmysle, „nebabral“. U nás doma sa nič neprikrášľovalo, realita sa ukazovala taká, aká v skutočnosti bola. Preto som už ako dieťa veľmi skoro pochopila kolobeh života aj to, že o zvieratko sa chvíľu dobre staráme a potom ho niekto zje a aj to je v poriadku. No mal zvieratá veľmi rád a učil ma hlavne to, že poľovníctvo je najmä o starostlivosti o zver, nie o potrave, ako sa mnohí často domnievajú. Bola to dobrá škola života, aj keď priznávam, že ako dieťa by som možno prijala aj trochu tých medových motúzov... J

V akom zmysle?

Práve preto, že u nás prevládala realita a rodičia boli veľkí perfekcionisti, niekedy mi ako dieťaťu chýbala možno väčšia pochvala. Na druhej strane to bol pre mňa ten najväčší stimul. Od detstva som sa snažila niečo dokázať, niekam sa posúvať a tú pochvalu si zaslúžiť. Spravilo to zo mňa človeka, akým som dnes. Vždy sa snažím sama bojovať a pracovať na tom, čo chcem, bez toho, aby som sa sťažovala alebo niekoho žiadala o veľkú pomoc. Možno aj vďaka tomu sa mi nakoniec podarilo priniesť na obrazovky reláciu Na chalupe...

Nakoniec? Znamená to, že začiatky nešli hladko?

Veru nie. Bol to dlhý boj. Nielen presadiť chalupársku tému ako takú, ale tiež boj so silnými predsudkami voči „blondínke z mesta, ktorá chce dávať chalupárske rady“. Ja som však svojej myšlienke naozaj verila a vedela som, že aj keď na to zvonku nevyzerám, je vo mne duša chalupára a bol to život, ktorý som reálne žila. Keď sa rodičovská chalupa dostala pod môj patronát, doslova si už žiadala prerábku. Pomaly, postupne, veľakrát svojpomocne som sa do všetkého pustila. Zozačiatku som to bola ja, kto zháňal kontakty a pýtal si rady, ale neskôr sa začali ľudia pýtať mňa, ako som urobila toto, odkiaľ mám tamto... Vtedy som si povedala, že by to bol skvelý námet na reláciu, ale musela som o ňu bojovať až dva roky.

Dva roky sú dosť dlhá doba, niekto by to možno už aj vzdal. Prečo vy nie?

Je to naozaj dlho a ja som ešte k tomu aj veľmi netrpezlivý človek, ktorý chce mať všetko hneď a radšej si to spraví sám, akoby mal na niekoho čakať. (smiech) Tejto myšlienky som sa ale nevedela vzdať! Myslím, že to pre mňa bola jedna z tých vecí medzi nebom a zemou, o ktorej viete, že toto je to ONO. Som zástancom myšlienky, že ak ste o niečom vnútorne presvedčený, mali by ste ísť za tým, všemožne sa snažiť to zrealizovať a nič by vás nemalo odradiť. Na druhej strane, priznávam, trochu som aj chápala predsudky, ktoré vznikali, lebo viem, že nepôsobím ako úplne naturálny typ. (úsmev) Bola som však presvedčená, že práve takýto námet na obrazovkách chýba, lebo ľudia sú už presýtení komercie a stále viac sa doslova utiekajú k prírode, prirodzenosti a tradíciám. Bolo teda nutné, aby aj v televízii uvideli potenciál, ktorý som od začiatku videla ja.

Čo nakoniec zavážilo?

Rozhodla som sa, že to natočím pilotný program na vlastnú päsť. Vedela som, že len tak si to ľudia, ktorí mi môžu dať zelenú, budú vedieť predstaviť. Našla som si štáb a natočili sme prvý diel. Potom bolo schválenie relácie doslova otázkou niekoľkých minút a zmenili sa dve veci. Pracujem na relácii, ktorá má vynikajúci ohlas a úspech, za čo som vďačná, ale odvtedy sa ešte viac snažím pracovať na sebe a na tom, aby som ani ja voči nikomu nemala predsudky. A to je asi pre každého z nás dlhšia cesta. J

Chalupárčenie a prerábanie je hlavne o manuálnej práci. Ste žena, ktorá sa nebojí ani navonok chlapskej roboty?

Vôbec sa jej nebojím. Práve naopak, veľmi ma to baví. Vždy som bola ten „budovateľ“, ktorý potrebuje niečo robiť a niečo reálne tvoriť. Je pre mňa skvelý pocit vidieť za sebou výsledok, ktorý je hmatateľný a trvalý, nielen niečo abstraktné, čo sa onedlho rozplynie alebo sa na to časom zabudne.

Máte za sebou rozsiahlu rekonštrukciu svojej chalupy. To je určite dosť reálny a viditeľný počin. Ako na to spomínate?

Bolo to náročné, ale som pyšná, že sa mi podarilo celú rekonštrukciu zvládnuť za štyri mesiace, a to dokonca v zime. Komplikáciám sa ale úplne vyhnúť nedá. Každý, kto niečo prerábal, mi určite dá za pravdu, že jedna vec je niečo si naplánovať, ale keď sa pustíte do práce, počas procesu sa veľa vecí zmení, množstvo vecí musíte prispôsobiť a hlavne s každou splnenou úlohou sa vynára niekoľko ďalších. Hlavne v mojom prípade to tak bolo. Ešte vtipnejšie je naplánovať si rozpočet. K nemu je treba si vždy niečo prihodiť, lebo aj neplánované práce niečo stoja. Dnes je už moja chalupa relatívne zrekonštruovaná, ale každý chalupár vie, že starať sa o také miesto je nekonečný príbeh. Ak si niekto myslí, že mať chalupu je o vyložených nohách pri krbe, je na omyle. Stále je tam čo robiť, ale ja som človek, ktorý vyhľadáva aktívny oddych, preto mi to vyhovuje a užívam si to.

Chalupa je pre vás miesto, kam chodíte aktívne oddychovať, ale aký je váš vzťah k mestu?

Som rodená Bratislavčanka a napriek tomu, že prírodu milujem, ani na Bratislavu nedám dopustiť. Vyrástla som tu, mám rada jej atmosféru aj celkový kolorit. Netýka sa to však len Bratislavy. Myslím, že celkovo žijeme v krásnej krajine, ktorú väčšina z nás len veľmi málo pozná. Aj ja si musím nasypať popol na hlavu a priznať, že až teraz počas natáčania po celom Slovensku som spoznala a objavila mnohé krásne miesta, ktoré tu máme. Je škoda, že ľudia sa často radšej rozhodnú s rodinou vycestovať do zahraničia a že naše deti nepoznajú regióny, akými sú napríklad Kysuce či Orava, ktoré sú ešte v mnohom nepoškvrnené. Ponúkajú viac, ako sa môže zdať. Prírodu, krásne panorámy, ale aj množstvo zážitkov. Treba to vidieť a zažiť...

Kataríne Jesenskej ďakujeme za rozhovor prajeme veľa úspechov a krásne leto.