Cyklistika ho naučila nebrzdiť, keď už treba skočiť.

Naša tradičná otázka na úvod: ako prežívate tieto dni, ako sa máte?

Aktuálne ani neviem, ako to presne opísať. Na jednej strane som fyzicky vyčerpaný, pretože sa pripravujem na natáčanie filmu, ku ktorému je potrebná náročná a intenzívna fyzická príprava, ale na druhej strane sa na to veľmi teším, čo mi stále dodáva novú energiu. Teraz musím tvrdo pracovať, ale verím, že keď sa spustí natáčanie, tak sa ukáže, že všetka námaha stála za to.

U nás sa filmov tak veľa netočí... Prezradíte nám o ňom niečo bližšie?

Je to film Jonáša Karáska, z ktorého predošlej tvorby možno najviac zarezonoval Kandidát. Tento film je z väzenského prostredia a opisuje udalosti vzbury v Leopoldove v deväťdesiatych rokoch, ale nepôjde o historický dokument. „Vonku“ bude pravdepodobne až koncom budúceho roka, ale točiť začíname už teraz na jeseň. Ja som šťastný, že si v ňom zahrám hlavnú rolu po boku takých hercov, akými sú Marek Vašut či Aňa Geislerová. Moja postava je bývalý tréner karate, a to je dôvod, prečo mám teraz náročné tréningy, upravenú stravu a v podstate celý životný rytmus.

Hlavná rola? To znie ako veľká výzva, vnímate to tak aj vy?

Áno, rozhodne to pre mňa je veľká výzva, na ktorú sa naozaj teším. Nielen preto, že ide o hlavnú postavu, ale prvom rade preto, že je to film a moja prvá hlavná úloha vo filme. Myslím, že natočiť film je méta pre každého herca hlavne v našich končinách. Filmov sa točí málo, herci sa často venujú viacerým činnostiam, moderovaniu, dabingu... Ale hlavná úloha vo filme by bola veľká vec pre každého a rovnako je to aj v mojom prípade.

Napriek tomu, že sa už teraz pripravujete na takú zásadnú rolu, herectvu ste sa začali venovať len pred niekoľkými rokmi. Ako sa to začalo?

Vyštudoval som manažment na Univerzite Komenského v Bratislave a už počas štúdia som sa venoval rôznym aktivitám umeleckého charakteru. Napriek tomu, že som nikdy nebol typ, ktorý by na seba potreboval strhávať pozornosť, zistil som, že ma baví vystupovať pred ľuďmi, a tá pozornosť z okolia často prišla akosi sama. Napríklad na vysokej škole bez toho, že by som sa o to nejako snažil, stal som sa kráľom beánie... (smiech). Keď som ukončil školu, čakala ma klasická kancelárska práca a cítil som, že som na pomyselnej križovatke. Vedel som, že sa musím rozhodnúť, či zostanem pracovať v nejakej korporácii, budem mať stabilnú prácu, stabilný príjem a budem si postupne budovať kariéru tam, alebo zariskujem a pustím sa umeleckým smerom. Vtedy som ale vôbec nemal predstavu, či to bude hudba, spev, moderovanie alebo herectvo. Moja vtedajšia priateľka Dominika Richterová akurát ukončila konzervatórium a takisto sa rozhodovala, čo ďalej. Možno aj v tomto prípade sa dá povedať za všetkým hľadaj ženu, lebo jedného dňa som prišiel domov z výpoveďou z práce a s dvoma prihláškami na VŠMU.

Spomenuli ste, že ste sa museli rozhodovať medzi stabilitou a krokom do neznáma. Rád riskujete?

Nikdy ma nelákala bežná rutina a vždy som sa snažil posúvať svoje hranice. Keď som si niečo vzal do hlavy, išiel som na 100 percent a bol som odhodlaný pracovať tvrdo, veľa a dlho, aby sa dostavili výsledky. Keď som sa napríklad začal venovať cyklistike, úplne som sa do toho ponoril a prvé ocenenia som začal zbierať po dvoch rokoch. A práve s týmto športom asi prišlo aj riskovanie, pretože medzi stromami a skalami som preskákal kilometre, čo je vždy tak trochu risk. Skoky na bicykli môžu byť výstižnou metaforou pre životné rozhodnutia. Samozrejme, že pred každým skokom má človek rešpekt, a aj ja som ho mal. Treba sa však nadýchnuť a ísť do toho s vedomím, že už niet cesty späť, a keby človek v rozhodujúcom momente pribrzdil, skok by si tým len skomplikoval. Vtedy si už len treba veriť a bŕzd sa nechytať! Rovnako to bolo aj vtedy, keď som sa chystal na prijímačky na VŠMU. Tiež som chvíľu rozmýšľal, či zaváham či nezaváham... Ale nepribrzdil som a o štyri roky som tu a čaká ma moja prvá hlavná úloha vo filme. Myslím, že v každej oblasti života je dôležité naučiť sa nezaváhať, nestlačiť brzdy v poslednej chvíli, ale veriť svojim schopnostiam a nechať sa vyhodiť tým skokom...

Aká bude ďalšia vaša méta, keď tú najväčšiu - hlavnú postavu vo filme - už budete mať na konte? Nestratíte motiváciu?

Herectvo je úžasné v tom, že každá rola je iná, preto si myslím, že ma to bude stále baviť. Na každú úlohu sa treba pripraviť a podľa mňa, ak to nemá byť polovičná robota, istý čas s ňou treba doslova žiť. To, že moja postava je tréner karate, sa vo filme ukáže reálne tri sekundy. Napriek tomu už mesiace každý deň tvrdo trénujem. Niekto by si možno pomyslel, že to zbytočne vyhrocujem, ale ja verím, že to má zmysel. Tie tréningy nie sú len fyzické, ale sú aj v hlave. Verím, že všetka tá drina, bolesť, zapieranie a premáhanie sa nakoniec ukážu nielen vo fyzickej kondícii, ale aj v mojom postoji, v pohybe, že to všetko ostane aj v očiach a v pohľade a až potom bude moja postava naozaj uveriteľná.

S veľkými výzvami a rozhodnutiami ide ruka v ruke aj už spomínaný risk, a možno nie každý pomyselný skok dopadne dobre. Máte recept, ako to prekonať?

Áno! Hneď ako sa zrastú zlomené kosti, nečakať a skočiť zas. Keď človek čaká príliš dlho, vytvorí si blok a neskočí už nikdy. Môj úplne prvý skok na bicykli skončil zlomeným zápästím. Vedel som, že to musím skúsiť znova. V týchto situáciách treba tvrdohlavo skúšať stále to isté a čakať, že sa niečo zmení. Ja som vtedy začal viac trénovať, cvičil som techniku, doskoky... Všetko, čo som potreboval k tomu, aby ďalší pokus vyšiel. A podarilo sa. Podobnú skúsenosť som mal už aj v hereckej kariére. Bol som obsadený do muzikálu Yago v Bratislave, ale málokto vie, že dva roky predtým som bol na konkurze v Prahe, kde som absolútne pohorel. Meškal mi spoj, prišiel som zadýchaný a roztrasený a keď som mal spievať, párkrát mi preskočil hlas... Dopadlo to zle a pre mňa to bol ten najhorší pocit, aký som zažil. Vážne, hrozný! Keď o dva roky prišiel muzikál do Bratislavy, na konkurz som ani nechcel ísť. Vlastne som chcel, ale bál som sa, že opäť zažijem to, čo v Prahe, a tak som mal v pláne radšej „stlačiť brzdy“. Nakoniec som sa tesne pred konkurzom rozhodol, že to risknem, prišiel som tam, ale celá situácia sa zopakovala. Zrazu som cítil, že mi opäť začínajú tŕpnuť nohy a trasú sa mi ruky presne ako predtým. Nadýchol som sa, urobil som krok vpred, aby som vystúpil z miesta, kde sa to celé dialo, a začal som spievať. O niekoľko týždňov mi oznámili, že tú úlohu som dostal.

Konkurzy sú pravidelnou výzvou hercov a určite patria k ich práci. Vždy je to také náročné a stresujúce?

Chápem, že pre nehercov je niekedy nepochopiteľné, ako silno môže herca zasiahnuť nepodarený konkurz a čo skutočne znamená ísť s kožou na trh. Ani ja som si to predtým nevedel predstaviť. Keď predavač ponúka zákazníkovi napríklad telefón, opíše jeho kvality, možnosti a odprezentuje ho najlepšie, ako vie, ale stále nie je isté, že ho predá. Zákazník môže povedať ďakujem, ale pre mňa nie je dostatočne dobrý. Na konkurze ale žiaden herec neponúka produkt, ponúka samého seba zvonku aj zvnútra. Ak chce, aby jeho emócie, napríklad plač, boli na pľaci naozaj uveriteľné, často musí myslieť a znovu prežívať tragédie či zlé spomienky z minulosti. Keď zo seba na konkurze dá úplne všetko, odprezentuje sa najlepšie, ako vie, aj za cenu, že ho to emocionálne rozoberie, a nakoniec to aj tak nie je dosť dobré, je to ťažký pocit na spracovanie. Nie je to telefón, ktorý sa niekomu nepáči, ale ste to vy. To je jeden z dôvodov, prečo je herectvo náročné povolanie aj na psychiku.

Je to moment, kedy chýba jedna z výhod rutinnej práce, po ktorej môžete každý deň zavrieť dvere? Pri hereckom povolaní sa to zrejme nedá...

Nedá, ale to je daň za herectvo. Veľa svetoznámych dramatických hercov žije svoje dramatické osudy aj v súkromí. Mnoho ľudí si myslí, že herci sú neusporiadaní, promiskuitní, neustále sa rozvádzajú a tak ďalej... Ale osudy ich hereckých postáv vždy zasiahnu aj ich skutočné životy a skutočné emócie. Ak niekto hrá vážny film a v ňom vážnu lásku, tak ju vlastne nehrá. Nedá sa to. Nie je možné, aby to medzi dvoma ľuďmi nezaiskrilo, pretože dlhodobo budujú niečo intímne, a myslím, že v tom momente sú skutočne zamilovaní alebo aspoň pobláznení. Aj keď sa to dá vedome oddeliť od skutočného života a brať ako niečo, čo časom odíde, partnerské vzťahy tým, samozrejme, trpia. Myslím však, že sa to netýka len hereckých vzťahov. Podľa mňa každý, kto povie, že sa nikdy v živote - aj počas dlhodobého vzťahu - nepobláznil, klame. Môžete stretnúť človeka, ktorý vás očarí svojou charizmou alebo vtipom, ale netreba tomu podľahnúť, lebo často je to len chvíľková záležitosť, ktorá môže veľmi rýchlo pominúť. V tomto je podľa mňa nebezpečný aj trend sociálnych sietí, kde môžeme „stretnúť“ človeka, pri ktorom máme zrazu pocit, že nám rozumie možno viac ako náš partner, ale vždy sú to len písmenká...

Aj sociálne siete súvisia s pokrokom a vývojom technológií, ktorým sa tento mesiac Radar venuje. Aký je váš vzťah k nim?

Na jednej strane ich, samozrejme, využívam ako nástroj, vďaka ktorému môžem komunikovať s fanúšikmi, vedia, čomu sa venujem či kde ma môžu vidieť, čo je skvelé. Na druhej strane je podľa mňa šialené, že ľudia akoby prestávali žiť svoje skutočné životy, živia len svoje profily, ktoré často nie sú odrazom reality. Akoby nebolo dôležité to, čo je skutočné, ale to, čo zavesíme na sociálnu sieť, koľko ľudí to uvidí či lajkne. Nedávno som bol na koncerte kapely Off Spring a poriadne som si to užil, spieval, skákal. Ale takmer každý okolo nás sa na pódiu pozeral cez nastavený displej telefónu. Keď som sa spýtal kamaráta, ktorý bol na tom rovnako, koľkokrát si to video potom pozrie, odpovedal, že robí livestream... Ja sa sám seba pýtam načo? Aké budú jeho spomienky a zážitky z koncertu? Prečo si radšej nechce užiť atmosféru, hudbu a celý koncert, keď je tam? Niekedy je to pre mňa naozaj nepochopiteľné a úprimne poviem, že je mi ľúto tejto generácie, ktorá nežije svoj reálny život, ale žije život, ktorý prezentuje na sociálnych sieťach. Ja na sviatky zvyknem ľuďom priať: bodaj by si aj v skutočnosti žil taký život, aký žiješ na Instagrame. (úsmev)

Je zjavné, že tento fenomén sa týka hlavne mladšej generácie a detí. Aké bolo vaše detstvo?

Ja som sa narodil v roku 1987, takže v mojom detstve nechýbali céčka, guľôčky, futbal, schovávačka a veľa času stráveného s kamarátmi. Som naozaj vďačný za detstvo, aké som mal. Keď sa nad tým zamyslím, obávam sa o dnešné deti. Hovorí sa, že v niečom môžu mať „navrch“, ale úprimne, vôbec neviem, v čom by to mohlo byť. Osmeľuje ich anonymita sociálnych sietí, ale pri reálnej komunikácii a interakcii sú veľakrát stratené. Deti, ale aj my všetci, žijeme vo falošnom svete profilov a falošnej vízii toho, že všetci naokolo sú šťastní, úspešní, krásni a že jediný, komu sa možno niečo nedarí, sme my. To však nie je pravda! Je to silný tlak na psychiku a zatiaľ môžeme len hádať, ako sa odzrkadlí v životoch dnešných detí, keď vyrastú. Učitelia ich nemôžu vychovávať.

Ak by vedci mohli vymyslieť akýkoľvek vynález, čo by ste si priali?

Možno by som chcel, aby vymysleli zariadenie, vďaka ktorému by som mohol vziať späť niektoré veci, ktoré som povedal svojim blízkym, a oľutoval ich. Nie však donekonečna. Stačilo by, keby som mal napríklad 5 možností, ktoré by som mohol vyčerpať za celý život.

Keby ste sa mali zahrať na futuristu, ako by podľa vás vyzeral náš svet o 100 rokov?

Úprimne dúfam, že ľudstvo dostane facku, a dúfam, že sa to stane čím skôr. Že prestane byť arogantné a ignorantské voči svetu okolo seba. Veľmi by som chcel, aby moje deti a ďalšie generácie vyrástli vo svete, v ktorom bude úplne normálne a prirodzené myslieť ekologicky, triediť odpad, chrániť prírodu... To je moje prianie, ale, pravdupovediac, myslím, že sa toho veľa nezmení. Pravdepodobnejšie je, že si vyrúbeme lesy, zničíme planétu a budeme čeliť stále väčším povodniam, víchriciam, požiarom a stále budeme hľadať vinu niekde inde, len nie v našom správaní. To je totiž najväčší problém. Každý hľadá problém niekde inde, ale nikto nezačne od seba. Pritom by stačila aj malá zmena, pretože keď jedna miliarda ľudí urobí jednu malú zmenu, pre planétu to bude znamenať zmenu obrovskú.

Jurajovi Bačovi ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa pracovných aj osobných úspechov.

Foto: Branislav Wáclav