Hovorí o sebe ako o samotárovi, no rozhodol sa viac sa na svet usmievať.

Toto je naše prvé tohtoročné číslo, preto moja otázka na úvod znie, ako ste naštartovali nový rok.

Predchádzajúci rok bol pre mňa jeden z najťažších nielen v pracovnom, ale aj v súkromnom živote. Mám za sebou natáčanie veľkého filmu, naskúšal som výnimočnú inscenáciu Dubček v divadle Aréna, čo bolo síce náročné, ale výsledok je pozitívny, a to ma teší. Bohužiaľ, prvýkrát v živote, napriek tomu, že som bývalý športovec, sa mi stal vážnejší úraz, keď som si pri natáčaní zlomil nohu. Bolo to veľmi nepríjemné obdobie, nemohol som pracovať, musel som zrušiť množstvo predstavení, čo, samozrejme, neznamenalo nič pozitívne. Po nepríjemných skúsenostiach aj v osobnom živote som si povedal, že nechám v starom roku aj niektorých ľudí z minulosti a rok 2019 začnem úplne nanovo.

Podarilo sa vám to?

Áno, dokonca nad moje očakávania, za čo vďačím pár ľuďom zo Cirque du Soleil, ktorých som mal možnosť spoznať. Zavolali ma koniec roka osláviť v Barcelone a v podstate mi oznámili, že odlietam z Viedne 28. 12. (úsmev) Priznám sa, že spočiatku som bol skeptický. Tešil som sa na sviatky doma v kruhu rodiny a chcel som si oddýchnuť. Pomyslenie na sviatočné cestovanie, navyše na miesto, kde som ešte nebol, neustála konverzácia v cudzom jazyku a rôzne iné okolnosti sa nijako nestotožňovali s mojou predstavou o novom začiatku, ktorý by ma posilnil. Myslel som si to však len do momentu, kedy naše lietadlo pristálo. Odvtedy som si celý pobyt skutočne užíval. Okamžite som sa zamiloval do Barcelony, do miestnych ľudí aj do ich kuchyne. Nový rok som začal presne tak, ako som si predstavoval.

Padlo aj nejaké novoročné predsavzatie?

Okrem toho, že by som chcel začať zdravšie žiť a opäť viac športovať, povedal som si, že sa budem na svet viac usmievať. Som skôr samotár, okruh mojich blízkych priateľov nie je veľký a dá sa povedať, že niekedy žijem vo svojej ulite. Na ľudí asi často pôsobím zachmúrené, neprístupne až drzo... Možno aj preto, že som teraz spoznal nových ľudí, ktorí sa stále usmievajú, uvedomil som si, akú to môže mať moc. Keď ste na ľudí milší, aj oni sú milší k vám a všetko môže byť jednoduchšie a príjemnejšie. Preto asi mojím hlavným predsavzatím je viac sa usmievať. (úsmev)

Vaši rodičia sú umelcami, určite ovplyvnili vaše herecké napredovanie. V čom ďalšom sú pre vás inšpiráciou?

Môj otec a moja mama sú pre mňa absolútne príkladný pár a stelesnenie harmonického vzťahu muža a ženy. Naučili ma, že v živote je potrebný a stačí len jeden človek. Človek, ktorý je priateľom, aj keď s ním niekedy bojujete, je oporou aj učiteľom... je všetkým. Viem, že na to, aby som bol v živote šťastný, nepotrebujem zástupy priateľov, ktorí sa v konečnom dôsledku môžu ukázať ako falošní. Okrem toho moji rodičia spolu aj pracovali, boli spolu neustále celé dni a napriek tomu to pre nich nepredstavovalo problém. Preto pre mňa vo vzťahu neexistuje žiadna ponorka! Ak niekoho milujem, tak s ním chcem byť neustále, nepotrebujem si od neho oddýchnuť, aby som vedel, čo cítim. V tomto sú mi rodičia obrovským vzorom.

Dnes ste rodičom už aj vy. Ako vás otcovstvo zmenilo?

Kým som svoju dcérku nemal na rukách, nevedel som si predstaviť, ako veľa pre mňa bude znamenať. Uvedomujem si, že je to skutočne jediná vec, ktorá tu po mne s istotou ostane. Divadelné predstavenia aj filmy sa časom hrať prestanú, ale nový život pretrvá aj naďalej. Pri tom pomyslení mnou lomcujú silné emócie. Napriek tomu, že s dcérou nemôžem byť tak často, ako by som chcel, patrí jej moja prvá myšlienka ráno a posledná večer. Herectvo je silno spojené s emóciami a ja si myslím, že herec sa najviac učí v súkromí, nie na javisku. Mal by pozorovať svet, pozorovať ľudí, mať oči otvorené a vstrebávať život. Malá Melánka sa stala alfou a omegou aj môjho osobného rozvoja vďaka novým pocitom a myšlienkam, ktoré mi do života prišli spolu s ňou.

Cesta k herectvu u vás nebola priamočiara, keď ste skončili s futbalom, prijímacie pohovory na VŠMU ste zvládli excelentne. Je pravda, že ste sa uisťovali, či sa nepomýlili?

Je to tak. Keď som sa rozhodoval, čo ďalej, určite zavážilo moje divadelné detstvo a to, že celá rodina sa venuje umeniu. Na prijímačky som však išiel s tým, že som vôbec netušil, o čom to je, nepoznal som ľudí, ktorí tam učili, ale pozitívne na tom bolo, že som nemal ani žiadne naučené zlozvyky z konzervatória. Skončil som prvý, so stratou jedného bodu, čo bolo pre mňa veľkým prekvapením. Napísal som im teda, či to náhodou nie je preklep, ale nebol. (úsmev)

Dôkazom je určite aj to, že aktuálne ste stvárnili hlavnú postavu v najnovšom slovenskom filme Trhlina. Museli ste prejsť konkurzom alebo ste boli na túto úlohu priamo oslovený?

S režisérom Petrom Bebjakom sme mali spolupracovať už v minulosti na niekoľkých projektoch, ale vždy z toho nakoniec zišlo. V súvislosti s obsadením do Trhliny sa aj on vyjadril, že nado mnou rozmýšľal od začiatku, pretože som sa na postavu Igora, hlavného predstaviteľa, typovo hodil. Igor má trochu pokrivený charakter a mne doteraz veľmi často prischla úloha všelijakých čudákov, narkomanov a vagabundov. Samozrejme, absolvoval som aj kasting, ale čo je zaujímavé, oveľa dlhšie mi hľadali hereckú partnerku. Až po niekoľkých kastingoch s rôznymi herečkami padlo finálne rozhodnutie a obsadená bola Mary Bartalos. Ja som za túto voľbu vďačný, pretože si myslím, že medzi nami zafungovala správna herecká chémia.

Ide o mysteriózny triler, žáner, ktorý je medzi slovenskými filmami naozaj výnimočný. Mali ste k niečomu podobnému vzťah už predtým?

Mysteriózne záhady nikdy neboli žáner, ktorý by som vyhľadával. Jozefa Kariku som predtým nepoznal a nemal som prečítanú ani knihu. Na druhej strane, teraz musím povedať, že mi to otvorilo trošku iný rozmer. Až keď bolo isté, že postavu Igora si zahrám ja a dostal som scenáre, pochopil som, že hrám hlavnú rolu. (úsmev) Od toho momentu som sa začal maximálne seriózne pripravovať. Natočil som už niekoľko filmov, ale toto je zatiaľ moja najväčšia postava.

Predpokladám, že aj knihu ste si už prečítali. Ako sa vám páčila?

Samozrejme, prečítal, a veľmi rýchlo. Je napísaná tak autenticky, že človeka jednoducho vtiahne do deja. Po jej prečítaní má človek pocit, že na Slovensku naozaj existuje pohorie, kde miznú ľudia. Nejde len o príbeh, ale autor jednotlivé informácie dokladá linkami, dôkazmi... Nehovorím, že úplne všetkému verím, po záhadách som nijako špeciálne nepátral, ale príbeh v spojení s dôkazmi je postavený tak, že človek na chvíľu zapochybuje doslova o všetkom.

Ako ste spomenuli, toto nebola vaša prvá filmová skúsenosť. Bola však v niečom iná?

Veľa som sa počas natáčania naučil a uvedomil som si, že ide o žáner, ktorý je pre herca veľmi náročný. Musí „zahrať záhady“, ktoré tam však v skutočnosti nie sú, na pľaci sa neobjavovali záhadné bytosti, ktorých by sme sa mali reálne báť... Uvedomil som si, že toto sú pre herca situácie, kedy môže, aj keď nechtiac, ale veľmi rýchlo skĺznuť k až k akejsi trápnosti či afektu. Medzi tým a dobre zahranou mysterióznou scénou existuje len veľmi tenká hranica. To sú momenty, kedy sa herec musí vedieť spoľahnúť na režiséra a naopak. Peter Bebjak je skvelý režisér, z filmu na film sa posúva ďalej a ja som mu preto plne dôveroval. Vzájomná dôvera a spolupráca sú rozhodne kľúčom k tomu, aby sa podarilo vytvoriť niečo kvalitné a verím, že v tomto prípade sa to aj podarilo. Samozrejme, najčastejšia otázka, ktorú teraz dostávam, je, či som sa pri natáčaní bál a či sa udialo niečo záhadné. Pre mňa je však najväčšou záhadou to, že som si zlomil nohu. A strach? Ten prichádza asi najmä s našou predstavivosťou. Keď sa človek ocitne ďalej od štábu, prípadne úplne sám, je jasné, že ho znepokojí každé šuchnutie a prasknutie. Ja som skôr realista, aj keď neverím, že úplne všetko je náhoda a zrejme existuje sila, ktorá niektoré veci ovláda, racionálny prístup je mi určite bližší.

Okrem filmu sa, samozrejme, venujete aj divadlu. Kde všade vás aktuálne môžeme vidieť?

Momentálne hrám v divadle Aréna v inscenácii Dubček. Myslím, že práve v Aréne som herecky vyrástol. Považujem ju tak trochu za svoje kamenné divadlo a vždy tam budem rád hrávať. Jedným z dôvodov je určite aj pán Kukura, ktorý je pre mňa jednak hereckým, a jednak osobnostným vzorom. Okrem toho hrám v SND v inscenácii Nepolepšený svätec, čo považujem za svoju životnú divadelnú rolu, za ktorú som veľmi vďačný, a bol som za ňu aj ocenený Literárnym fondom. Je to úloha, ktorá ma pozitívne ničí. (úsmev) V predstavení sme len dvaja, čo je náročné nielen po psychickej, ale aj po fyzickej stránke. Je paradoxom, že v tejto hre predstavujem obeť bývalého režimu a paralelne v hre Dubček stvárňujem hlavného predstaviteľa komunizmu. Je to trochu divadelná schizofrénia, ktorá ale k hereckému životu niekedy patrí. V SND ešte hrám v predstavení Veselé paničky windsorské. Momentálne sa najviac teším z toho, že po absolvovaní náročného konkurzu som dostal príležitosť hrať v činohre v Národnom divadle v Brne, čo sa podarí len málo slovenským hercom. Od apríla tam začínam skúšať a keď všetko pôjde podľa predstáv, mal by som sa stať stálym hercom tamojšieho kolektívu.

Na záver mi nedá neopýtať sa aj k našej februárovej téme single Valentín. Vy ste momentálne single, ale neláka vás viac prežiť harmonický vzťah, aký majú vaši rodičia?

Je pravda, že som rád sám. Nie každý je taký a nie každý vie aj byť sám so sebou. Single život má určite svoje výhody, ale aj nevýhody. Generácia mojich rovesníkov žije veľmi dlho len prácou a hrozí, že sa v istom veku „zobudia“ a zistia, že im chýba partner a rodinný život. Je možno paradox, že ja som sám napriek tomu, že mám takých príkladných rodičov. Samozrejme, mám za sebou niekoľko vzťahov, ktoré, bohužiaľ, nevyšli, ale myslím, že v tomto prípade netreba tlačiť na pílu. Nikdy som nemal potrebu nasilu niekoho hľadať len preto, aby som bol vo vzťahu. Na druhej strane, aj keď som rád sám, aj u mňa občas nastanú situácie, kedy mi druhá polovička chýba. Hoci vždy mám komu zavolať, rodičia, známi či priatelia asi nikdy úplne nenahradia pochopenie či pohladenie od milujúcej osoby. Vždy to nejako prišlo a viem, že to opäť príde...Verím, že v budúcnosti budem popri práci, ktorá ma napĺňa, viesť aj rovnako príjemný rodinný život.

Matejovi Marušinovi ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov!

Foto: Ján Lukáč, Yanick Photography