O partnerských vzťahoch a hľadaní toho pravého

 Komplikovaná aj jednoduchá, symbióza medzi dvoma ľuďmi, po ktorej túžime aj netúžime. O vzťahoch sme sa rozprávali s Mrg. Lenkou Rušarovou.

Hovorí sa, že dnešní mladí ľudia sú príliš nároční, rozchádzajú sa pre malichernosti a majú od vzťahu prehnané očakávania. Je to naozaj tak?

Súhlasím s Esther Perel, párovou terapeutkou z New Yorku, ktorá tvrdí, že máme romantizujúcu predstavu o vzťahoch. Dnes majú partneri v západnej kultúre spĺňať absolútne nároky: má byť môj najlepší kamarát, má ma viac sexuálne priťahovať ako ktokoľvek iný, ponúkať stabilitu aj dobrodružstvo a pritom ma ešte intelektuálne posúvať vpred. Proste má zaistiť, aby som mala všetky potreby naplnené a bola pri ňom dokonale šťastná. A takisto máme v našej západnej kultúre dojem, že máme „nárok“ na šťastie. Že je to samozrejmosť, navyše povinnosť, ktorú nám má ten druhý zabezpečiť. Často ku mne chodia páry, jeden z partnerov je nespokojný s tým, ako žije, a zodpovednosť dáva tomu druhému. Kvôli tebe nechodíme dosť von, už nezažívam vzrušenie, prestal som robiť veci, čo ma bavia. Ťažko nesieme sklamanie – akoby to nepatrilo do vzťahu a do života.

Čo by sme skutočne mali a čo nemali od vzťahu chcieť?

Chcieť môžem od vzťahu čokoľvek - skutočná otázka znie, čo z toho s týmto konkrétnym človekom môžem dostať. A čo sa stane, ak to nedostanem. Teda narážam na dve veci - schopnosť sformulovať, čo skutočne potrebujem, a nie to, čo všetko chcem. Lebo v tom je rozdiel. Za povrchovými chceniami sa skrývajú hlbšie potreby. Chcenie je zamerané na jeden cieľ, potreba je flexibilná. Uvediem príklad. Jeden z partnerov vraví: chcem častejšie sex. A to je často ťažké, ak má ten druhý menšiu apetenciu. Ale keď sa s ním rozprávam, odhalí, že v skutočnosti nie zakaždým, keď iniciuje sex, mu ide len o sex. Často chce proste cítiť blízkosť alebo chce vidieť, že muž po nej ešte túži. To znamená, že aj bez milovania môže byť pre tú chvíľu spokojná, ak takýto prejav dostane. A druhá dôležitá vec je naša schopnosť uniesť sklamanie. Teda uniesť to, že nie vždy, keď mám chuť na milovanie, tak to aj nastane. To nie je chyba vzťahu. To je len prirodzený nesúlad.

Kedy môžeme povedať, že vzťah už nefunguje a najlepšie je ho skutočne ukončiť?

Každý z nás má nejaké jadrové potreby. Ak nie je možné si ich napĺňať vo vzťahu, robíme v nich dlhodobo kompromisy, tak chradneme. Nabaľuje sa pocit krivdy, hnevu, zatrpknutosti a prestávame si toho druhého vážiť. Napríklad potreba zažívať nové, rozvíjať sa, cestovať môže byť pre niekoho esenciálna. Ak ale má usadenejšieho a „nenechavého“ partnera, ktorému priamo prekáža, že ten druhý niekedy potrebuje odísť a robiť veci sám, kontroluje ho a žiarli, tak to nebude fungovať. A ešte jedna dôležitá vec. Gottmanove výskumy naznačujú, že najsilnejším prediktorom rozpadu vzťahu je povyšovanie sa jedného nad druhým – keď jeden myslí a koná, akoby mal patent na to, ako by to malo byť správne. Potom buď spolu bojujú o moc alebo sa jeden poddá. Obe stratégie vedú k mizernému vzťahu. No a po tretie, každý z nás má aj hranicu, bod z ktorého už nie je možnosť návratu – pre niekoho to môže byť fyzické násilie, pre iného nevera, pre ďalšieho dlhodobý emočný chlad.

Rozchod nie je nič príjemné. Medzivzťahové obdobie sa vraj dá veľmi dobre využiť vo svoj prospech? Je to pravda?

Obdobie „medzi vzťahmi“ máva rôzne fázy. Najbolestivejšie to býva prvé týždne, mesiace po rozchode, ak si ho človek neprial. Bezmocnosť a sebaspochybňovanie sú veľmi intenzívne. Aj preto organizujeme s kolegyňou workshopy, hovorí sa im „ExDetox“. Snažíme sa tam vrátiť ľuďom ich kompetencie - že nie sú až takí bezmocní, ako by sa mohlo zdať. Rozchod, rozvod alebo stratu blízkeho nezmenia, ale svoj postoj zmeniť môžu. Niečo sa o sebe naučili, niekam sa posunuli, aj keď si to nevybrali. Pozitívny vedľajší efekt. Môžu byť múdrejší v tom, aké chyby už neopakovať alebo akého partnera si už nevybrať. Môžu sa ten čas využiť na ujasnenie si životných priorít. Čas a priestor, ktorý získame po rozchode, sa dá využiť na plnenie si snov a cieľov. Dôležité je neobracať rozchod deštruktívne proti sebe – to nikomu nepomôže.

Je nejaké odporúčané časové obdobie, koľko po rozchode počkať s ďalším vzťahom?

To si človek celkom nevyberá, či a kedy sa znova zaľúbi. Racionálne by sme si mohli povedať, že je správne mať po ukončení pauzu, byť chvíľu sám, odpútať sa, nájsť sám seba atď. Ale náš život nie je riadený len ráciom, a vzťahy už vôbec nie. Navyše je to všetko komplikovanejšie, než by sa mohlo zdať. Síce som sa možno práve rozišla, ale čo ak som vo vzťahu už roky nebola emočne prítomná? Je však pravda, že niektorí ľudia rýchlo po sebe a nutkavo striedajú vzťahy. Niektorí sa zľaknú prílišnej blízkosti alebo nárokov, ktoré s dlhodobejším vzťahom prichádzajú, a rýchlo si nájdu nového partnera, aby s ním mohli začínať odznova. Iní sa boja byť sami po rozchode a dajú sa dokopy takmer s hocikým, bez výberu, len aby nemuseli byť sami. Toto by som ale brala ako problém, až ak by to bol opakovaný vzťahový vzorec, ktorý dotyčnému komplikuje život.

Niektoré páry sa k sebe po čase vracajú alebo to aspoň skúšajú. Je to rozumné? Môže sa stať, že dlhodobé problémy sa naozaj „stratia“ a vzťah bude fungovať?

Len máloktoré problémy sa „len tak“ stratia, je naivné v to dúfať. Tak ako čas sám o sebe nič nevylieči. Dôležité je, čo sa tým ľuďom medzičasom rozležalo v hlave, či sa nejako časom zmenili. Niekedy sa ľudia dávajú dokopy poučení predchádzajúcim rozchodom alebo vzťahom, vtedy im to môže fungovať. Napríklad pár, ktorý stroskotá na tom, že muž pri žene prejavuje málo citov, málo zdieľa svoj vnútorný svet. Žena ho opustí, obaja si nájdu partnerov a čuduj sa svete, zažijú aj v tomto vzťahu niečo podobné. Znova sa rozídu. Možno ich to zmení - možno muž pochopí, že je dôležité otvoriť sa, že bez toho sú ženy po jeho boku nespokojné a cítia sa osamelé. A možno pochopí žena, že častejšie, než by chcela, musí aj ona nechať priestor a súkromie mužovi. Aj bez formálneho rozchodu sa ľudia v páre od seba vzďaľujú a znova približujú. V živote dvojice prechádzajú fázami súhry a intimity a fázami odcudzenia. Takže takéto vracanie sa k sebe je vlastne bežná vec.

Ľudia ostávajú single dobrovoľne, ale aj nedobrovoľne, pretože si nevedia dlhodobo nájsť partnera. Môže byť príčinou aj akési podvedomé odmietanie alebo strach z nového vzťahu?

Juj, to je ozaj rôzne. Ľudia prežívajú strach z blízkosti, strach z opätovného zranenia, bývajú neodpútaní od predchádzajúceho vzťahu. V súkromnej praxi častejšie stretávam ženy než mužov, ktoré si nevedia nájsť vhodného partnera, a nejde o to, že by boli prehnane náročné.

Niekedy sú za tým reálne ťažkosti nájsť niekoho „kvalitného“. V súčasnosti sa hovorí o kríze mužstva. Niektorí muži si identitu postavili skôr na „chlapáctve“ než mužnosti – silné reči, povyšovanie sa, zhadzovanie žien. Partnerky si toto už nenechajú a tak trocha dlhšie musia hľadať partnera, ktorý má dosť zdravého sebavedomia, aby si ho nemusel zvyšovať na úkor niekoho iného – najčastejšie partnera, ktorý je vždy po ruke.

Status „nezadaný“ si dnes zámerne udržiava čoraz viac mladých ľudí a doslove záujem o vzťah nemajú. Aké dôvody ich k tomu vedú najčastejšie?

Ku mne chodia len nezadaní a nespokojní ľudia. Tí, ktorých spomínate, sú teda zrejme spokojne nezadaní. Viem si predstaviť, že im môže vyhovovať sloboda, nezávislosť. Niektorí sa pravdepodobne nechcú obmedzovať v možnostiach. Každá voľba totižto znamená isté ohraničenie. Do momentu, keď sa rozhodnem pre konkrétneho partnera a s ním spojený istý životný štýl - tak iní partneri a potenciálne životy sú stále teoreticky možné. Ale ak sa raz rozhodnem pre jedného človeka, oklieštim si možnosti – a to býva často spojené s úzkosťou. Rozhodol som sa dobre? Neoľutujem? Nebude mi niečo chýbať? Je to akoby fóbia zo záväzku. To je v dnešnej západnej kultúre orientovanej na šťastie jednotlivca výzva.

Je tiež pravda, že najviac začiatok nového vzťahu komplikuje preberanie, vyberanie a hodnotenie potenciálnych partnerov?

Ten „správny“ a „ideálny“ – to sú časté dve pasce pri voľbe partnera. O správnosti svojej voľby vopred nevieme. A takmer každý si rozumom uvedomuje, že ideálny náprotivok neexistuje, avšak to nám nebráni hľadať ho. Ľudia nechcú spraviť chybu, no bez istej dávky rizika vstúpiť do vzťahu nejde. Vzťah je proces, živý organizmus – nie je statický, založený na jednom rozhodnutí.

Nehrozí, že ak človek dlhodobo vedie život len sám pre seba, časom bude doslova neschopný zdieľať ho v budúcnosti s partnerom?

Áno, rovnako ako hrozí, že človek, ktorý žije dlhodobo v páre, bude neschopný žiť sám. Nebrala by som to však dramaticky. Sme flexibilné bytosti. Každá voľba má svoje dôsledky a nič v živote nie je len ľahké. Ak by sme si predstavili ženu, ktorá dlhodobo žije single život, robí kariéru, vzťahy udržiava nezáväzné, prípadne má partnera, ale nežijú v spoločnej domácnosti a nič si do budúcnosti nesľúbili. A trebárs v štyridsiatke sa rozhodnú k sebe s partnerom nasťahovať. Bude to spočiatku ťažké rozhodovanie a vzdávanie sa - kto sa vzdá svojho bytu, v koho meste sa bude žiť, ako budú spravovať financie, koho štandardy poriadku a čistoty sa budú udržiavať a pod. A ak toto nikdy predtým nemuseli riešiť, možno sa toho zľaknú - budú si vravieť, že si asi nie sú súdení, že ten druhý partner nie je ten pravý. Ale ak si vycibria v dobrom partnerstve nevyhnutnú zručnosť riešenia konfliktov, tak sa zladia a všetko bude časom jednoduchšie. A to isté platí pre ženu, ktorá od strednej školy žila v jednom vzťahu a zvykla si v mnohom spoliehať sa na partnera, tráviť čas spolu, nebyť takmer nikdy na nič sama, nikoho iného intímne nepoznala. Manžel napríklad umrie a ona bude čeliť samote a samostatnosti, ktorú si nepriala. Bude to ťažké. Ale pravdepodobne sa to naučí.

Sú nejaké zásady/rady čo robiť a nerobiť pri hľadaní nového partnera?

Chyba je nebyť sám sebou – čím neskôr sa prejavím autenticky, tým väčšie trápenie pre oboch. Čakať, že partner vyrieši moje mindráky, môj zmysel života. Hľadanie partnera je delikátna záležitosť – o tom sa môžeme pozhovárať nabudúce.

Mgr. Lenka Rušarová

Certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka.

Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult s.r.o., kde sa venuje párovej a individuálnej psychoterapii.

Absolvovala odborné výcviky v SR i zahraničí, preložila viacero odborných publikácií.

www.psychokonzult.sk