Stále je veľa ľudí, ktorí o cukrovke vedia len veľmi málo. Patríte medzi nich?

 

V prípade cukrovky, hoci sa označuje za civilizačné ochorenie, nejde o novú chorobnú jednotku. Je známa niekoľko tisícročí. Prvá známa zmienka o cukrovke sa nachádza už na staroegyptskom papyruse z roku 1550 pred naším letopočtom. Popisovaná je ako ochorenie sprevádzané zvýšeným močením, kde sa „mäso a kosti strácajú do moča“. Chorí zomierali v bezvedomí, často extrémne vychudnutí. V okolí sa šíril zvláštny zápach.

Názov diabetes bol po prvýkrát použitý až v 2. storočí po Kristovi. Pochádza z gréčtiny a je zložený z dvoch slov: dia – cez a baino, čo znamená idem. Spojením vzniká názov prietok, alebo aj v slovenčine ľudovo používaná úplavica. Až o 15. storočí neskôr – v roku 1674 - anglický lekár Thomas Willis moč chorých ochutnal a zistil, že je sladký – akoby nasýtený cukrom a medom. Na základe tohto poznatku W. Cullen v roku 1787 pridal prívlastok mellitus, ktorý má pôvod opätovne v gréčtine a pochádza zo slova meli, čo znamená med. Tak vznikol v 18. storočí názov, ktorý sa používa dodnes: diabetes mellitus, teda medová alebo cukrová úplavica – cukrovka. Zvýšená hladina cukru nielen v moči, ale aj v krvi bola zistená v roku 1815.

Na konci 19. storočia bol zistený vzťah medzi podžalúdkovou žľazou a cukrovkou. Začiatkom 20. rokov 20. storočia došlo k ďalšiemu objavu – Rumun Paulesco z podžalúdkovej žľazy získal látku inzulín (aj keď sa vtedy ešte takto nenazýval). Prakticky súčasne kanadský lekár Frederick Banting so študentom Charlsom Bestom zistili, že látka isletin ovplyvňuje hladinu cukru. A z tohto pomenovania bol iba krok k súčasne používanému názvu inzulín. Prvý diabetik, ktorý dostal injekciu inzulínu, sa volal Leonard Thomson. Bolo to 23. januára 1922 v Toronte. Odvtedy inzulín zachránil životy miliónom diabetikov. Za objav bola udelená Nobelova cena, ktorej sa však ohodnotení zriekli v prospech čo najrýchlejšieho spustenia výroby inzulínu. (zdroj: cukrovka.org)

Čo to je?

Chronické ochorenie, ktoré je dnes označované za epidémiu tretieho tisícročia. Ide o poruchu látkovej premeny tukov, cukrov a bielkovín a jej najvýraznejším prejavom je dlhodobé zvýšenie hladiny cukru v krvi (hyperglykémia) spôsobené poruchou vylučovania inzulínu. Látky, ktoré človek príjme v potrave, musí naše telo rôznymi chemickými procesmi premeniť na jednoduchšie prvky. Na konci týchto procesov vzniká glúkóza – najjednoduchší cukor. Okrem toho je pre naše telo tiež základným zdrojom energie. Na to, aby sa v bunkách, kam sa dostane prostredníctvom krvného obehu, premenila na energiu, však potrebuje inzulín. To je hormón, ktorý sa tvorí v podžalúdkovej žľaze – v pankrease, ale ľuďom trpiacim cukrovkou telo buď nevytvára jeho dostatok (diabetes mellitus 1. tipu), alebo ho využíva nesprávnym spôsobom (diabetes mellitus 2. typu). V prvom prípade jediným spôsobom ako zvládnuť tento nežiadúci stav je celoživotné podávanie inzulínu. Tento typ diabetu je najčastejší u detí a mladých dospelých - je to až 95 %.

Aké sú príznaky?

Diabetes sa prejaví  námymi búrlivými príznakmi, ako sú časté močenie, časté pitie, chudnutie, rozvrat rovnováhy organizmu, nakoniec až ketoacidóza (vôňa acetónu, ktorú cítiť z úst). K ďalším príznakom patia prudký hlad, svrbenie, pocit „ubitosti“ a náchylnosť na infekcie. Približne u 75 % detských pacientov (zvlášť u starších detí) býva prítomné chudnutie, všeobecná skleslosť a znížené napätie kože. U 30 – 40 % pacientov sprevádzajú ketoacidózu bolesti brucha s vracaním. Často býva prítomná kvasinková infekcia na genitáliách. Pri diabete typu 2 môžu tieto symptómy chýbať, lebo ochorenie sa často začína pomaly a v mnohých prípadoch ostáva dlho nespozorované. Akútnymi život ohrozujúcimi situáciami sú diabetická kóma, ktorá vzniká ako následok extrémne nízkych hodnôt cukru v krvi, i hypoglykemický šok, pri ktorom príliš klesnú hodnoty cukru v krvi.

Základom diagnostiky je hladina glykémie v krvi. Nalačno by glykémia nemala byť vyššia ako 7 mmol/l a glykémia počas dňa by nemala prekročiť hranicu 11,1 mmol/l. V nejasných prípadoch sa vykonáva orálny glukózo-tolerančný test. Pri diabetes mellitus 1. typu sa navyše v laboratórnych vyšetreniach môže zistiť prítomnosť cukru a ketolátok v moči, porucha metabolizmu minerálov, acidóza. Stanovuje sa hladina C-peptidu na zistenie sekrécie inzulínu.

Prevencia

Diabetes mellitus 1. typu je autoimunitné ochorenie, nesúvisí teda s tým, či je človek obézny alebo štíhly a ani s prísunom cukru v strave. Veľakrát sa prejaví po opakovanej infekcii. Telo si vtedy vytvára protilátky proti vlastným bunkám, čím ich ničí. Na druhej strane diabetes mellitus 2. typu, ktorý sa vyskytuje najčastejšie, úzko súvisí so životným štýlom pacienta. V tomto prípade má telo inzulínu dostatok, ale nevie ho dostatočne využiť, má teda znížený účinok na svaly, tukové tkanivo a pečeň. Trpia ním najmä osoby so zvýšenou telesnou hmotnosťou a so sedavým spôsobom života. Jeho príznaky nie sú výrazné, ochorenie môže prebiehať dlhé roky bez akýchkoľvek známok a veľmi často sa prejaví až závažnými komplikáciami.

Počet malých diabetikov na Slovensku rastie. Kým v roku 1996 bolo podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií 650 detí s diabetom prvého typu, v súčasnosti je to už viac ako raz toľko. Trend pribúdania detí s cukrovkou je celosvetový. Presnú príčinu veda ešte neodhalila, lekári sa prikláňajú k názoru, že je to kombinácia viacerých génov a okolností. Detská cukrovka je autoimunitné ochorenie, čo znamená, že telo si tvorí protilátky proti vlastnému orgánu. Lekári nevedia presne určiť, čo túto autoimunitnú reakciu spúšťa, ale v poslednej dobe sa čím ďalej tým viac hovorí o vplyve znečisteného životného prostredia, nedostatku D vitamínu, enterovírusoch a svoju rolu hrá aj dĺžka dojčenia a stres. Deti, ktoré prekonajú väčší stres, napríklad z úmrtia blízkeho človeka či rozvodu rodičov, majú trojnásobne vyššie riziko, že dostanú cukrovku. Cukrovka 1. typu postihuje najčastejšie deti od 10 do 14 rokov, čoraz častejšie sa objavuje aj u detí v predškolskom veku.

Foto: Pixabay.com