Príbeh Evy Níznerovej je jedným z dôkazov toho, že život je neuveriteľný a nevyspytateľný scenárista.

 

Na prvý pohľad možno nenápadná dáma so skromnosťou a pokorou v očiach. V šťastnom manželstve s jedným mužom žije už 25 rokov. Je mamou troch detí a babičkou dvojročného vnúčika. Pracuje v zdravotníctve, venuje sa behu a tento rok sa stala jednou z ambasádoriek Bratislavského ČSOB Marathonu. Už toto samo osebe by mohlo byť úctyhodné životné skóre, ale jej príbeh je o niečo pestrejší. Spája v sebe toľko zdanlivo vylúčených kombinácií a zvláštnych náhod, že pri rozhovore s ňou vás premôže pocit, že presne toto, skrátka, nemôže byť náhoda. Keď mala Evka 18 rokov, diagnostikovali jej diabetes prvého typu. Cukrovka je súčasťou aj života jej manžela, no napriek varovania lekárov a medicínskym faktom majú spolu dnes tri zdravé deti. Šport a cukrovka sa kedysi navzájom vylučovali, ale ona má za sebou už niekoľko zdarne odbehnutých polmaratónov a jej ďalšou métou je maratón. A jej pracovisko? Pracuje ako zdravotná sestrička na oddelení diabetológie, kde je inšpiráciou a príkladom pre pacientov s rovnakou diagnózou. Prečítajte si príbeh Evy Níznerovej, ktorá je živým dôkazom, že všetko sa dá, keď sa skutočne chce.

Diagnóza ju neprekvapila

Prvé príznaky jej vstúpili do života pred nástupom na vysokú školu, počas letných aktivít v konzervárňach. Evidentne chudla, bola stále smädná a jej organizmus chradol. Definitívna diagnóza prišla až v polovici septembra. „Školská lekárka mi nabrala krv a poslala ma so skúmavkami cez pol mesta do labáku. Tam som síce prišla, ale hneď potom som skolabovala a prebrala som sa až v nemocnici na Kramároch, kde som strávila skoro dva mesiace.“ Pre Evku to nebola úplne neznáma diagnóza. Cukrovku mal jej otec a jej bratovi – dvojičke, ju diagnostikovali štyri roky dozadu. Ocitla sa teda v situácii, ktorá pre ňu nebola nová, a k celej veci zaujala postoj, ktorý ju sprevádza až dodnes. „Vedela som, že tento typ cukrovky sa vyliečiť nedá a musím ísť ďalej. Musela som cukrovku prijať do života, ale chcela som žiť tak, aby som jej nemusela podriadiť celý život. A dá sa to. Je to také moje krédo a zároveň myšlienka, ktorú sa snažím vnuknúť aj našim pacientom. Človek musí svoju diagnózu zaradiť do života, vedieť, ako môže ďalej fungovať, aby ho neobmedzovala ani neohrozovala, ale zároveň ju nepodceňovať a nevykašľať sa na ňu, pretože diabetes vie byť aj veľmi zákerný.“ Ako tvrdí, cukrovka sa stáva chorobou, až keď vzniknú komplikácie, ktoré bolia a treba ich liečiť. Dovtedy je to len stav, keď v tele nie je alebo dostatočne nefunguje vlastný inzulín.

Manželkou, mamou, starou mamou

Eva so svojím manželom boli druhý pár s cukrovkou v ambulancii ich spoločného diabetológa, ktorý sa zosobášil. Ich spoločný štart, o ktorom dnes rozpráva s úsmevom, bol ale tiež pomerne dramatický. Spoznali sa v detskom tábore pre mladých diabetikov, kde časom pôsobili ako vedúci. Po skončení tábora a vyprevádzaní poslednej kolegyne ich v Petržalke prepadli opití vandali. Jej budúcemu manželovi zranili ruku a hlavu, ona s ním absolvovala ošetrenie na chirurgickej pohotovosti v nemocnici, kde pracovala, a už v ten deň poobede, po jej smene, ju čakal pri nemocničnej bráne. „On mi často hovorí, že bol vtedy udretý do hlavy a že ani nevedel, čo robí,“ dodáva s úsmevom. Dnes sú spolu už 25 rokov a majú spolu tri zdravé deti, čo pri ich diagnózach a genetickej predispozícii ani zďaleka nemuselo byť samozrejmé. „V roku 1995, keď sa mi narodil prvý syn, všetka dostupná literatúra uvádzala, že žena s diabetom zdravé dieťa mať nemôže. Napriek tomu sa náš syn Miško narodil bez komplikácií, prirodzeným pôrodom, bol zdravý, krásny a v Trenčianskej nemocnici si ho chodili fotiť ako zázrak. Pre všetkých lekárov bolo neuveriteľné, že u nich diabetička porodila zdravé dieťa. Dôvod, pre ktorý sa to podarilo, bol, že som dieťatku vytvorila prostredie, ako keby som diabetes nemala. Merania glykémie som si robila aj pätnásťkrát denne a udržiavala som hladinu cukru stále pod kontrolou. A za ďalších dvadsať rokov sa medicína posunula oveľa ďalej. Dnes aj ženy s diabetom môžu porodiť zdravé dieťa, ale musia priložiť ruku k dielu, pretože samé to fungovať nikdy nebude.“

Ani jedno z ich detí cukrovkou netrpí a ako hovorí ich hrdá mama, určite im pomohol aj šport. Rovnako ako ona s manželom aj ich deti vyrastali v športovom nasadení. „Dostali od nás základ na všetky športy, ale najintenzívnejšie sa venujú karate. Všetci traja to dotiahli na reprezentačnú úroveň, najmladšia Kristínka (16) bola niekoľkokrát majsterkou Slovenska a vzhľadom na jej vek toho stále môže dosiahnuť veľa a stredná dcéra Zuzka (21) sa teraz čerstvo stala majsterkou Slovenska v jednom zo štýlov v karate a momentálne sa chystá na Majstrovstvá Európy.“

Bez športu takmer ani deň

V minulosti, keď diabetes nebol tak podrobne prebádaný, ako je dnes, medicína kombináciu športu a tejto diagnózy prudko popierala. Neboli možnosti sebakontroly v domácom prostredí, nebolo presne známe, ako môže zvýšená aktivita pacienta ohroziť, a preto sa šport preventívne zakazoval. Hlavným rizikom bolo, že by človek s DM dostal počas športovania hypoglykémiu s ohrozením života a nikto by mu nevedel pomôcť. Časom sa možnosti rozšírili, na trh sa dostali glukomery, vďaka ktorým sa mohol pacient neustále sledovať, a situácia sa zmenila. Dnes je primeraná fyzická záťaž prospešná pre pacientov so všetkými typmi diabetu. A dá sa myslieť aj na vyššie méty. Hoci je to opäť o plánovaní, počítaní a diabetik si nemôže len tak obuť tenisky a ísť si zabehať, s pevnou vôľou a disciplínou sa to dá. Eva je toho živým dôkazom. Však ani beh na dlhé trate nebola odjakživa jej obľúbená disciplína. „Hoci bol šport pre mňa súčasťou života, toto ma nikdy nelákalo, na základnej škole som bola skôr šprintér na krátke trate a vytrvalostné behanie som nenávidela, lebo mi bývalo zle aj po 1500-vke... Opakom bol môj manžel, ktorý dlhé trate behával, neustále ma volal, nech sa k nemu pridám, a nakoniec sa mu to podarilo. Ale trochu inak ako pozitívnou motiváciou. Jedného dňa mi povedal, že by som to aj tak nezvládla, a viac mi nebolo treba!“ Začala trénovať, dostal sa jej pod patronát projekt Rozbehajme mladých s diabetom, kde spoznala trénera, s ktorým časom absolvovala aj halové tréningy, a v roku 2013 prišla myšlienka zabehnúť polmaratón. Tréner jej dal v tejto ambícii zelenú, nastavil tréningové plány a Eva svoj prvý polmaratón odbehla už v roku 2014. „Pocity šťastia a eufórie, ktoré sa ma v cieli zmocnili, boli úžasné a len ma utvrdili v tom, že toto je to, čo chcem a čomu sa chcem ďalej venovať.“ Odhodlanie ju neopúšťa ani dnes. Tento rok bola jednou zo štrnástich ambasádorov Bratislava ČSOB Marathonu, z ktorých každý mal za sebou príbeh o tom, čo museli zvládnuť, prekonať a stať sa víťazmi sami nad sebou a pre seba, aby mohli behať a venovať sa športu. A víťazom sa tak stal úplne každý, kto absolvoval akúkoľvek trať, či už maratón, polmaratón, desaťkilometrovú trať, minimaratón, alebo si niekoľko kilometrov aspoň odkráčal. „Mne sa táto myšlienka veľmi páčila a som rada, že sa mi podarilo postaviť na štart okolo 60 ľudí s diabetom vo všetkých kategóriách.“

Ona sama teraz odbehla polmaratón so svojim „osobákom“ 1:56. Ako tvrdí, chce ísť ďalej a už druhý rok sa poctivo pripravuje na svoj zatiaľ vysnívaný cieľ - maratón. „Problém u mňa bol, že som behala na vysokých pulzoch, preto som sa vrátila k trénerovi a spoločne na tom pracujeme. Hoci to trvá dlhšie, ako som si pôvodne myslela, verím, že to raz zvládnem a dnes už mi je jedno, či to bude o mesiac alebo o päť rokov. Odbehnúť by som to vedela asi aj teraz, ale možné následky by mohli byť aj veľmi zlé. A za to mi to nestojí. Nie je umenie postaviť sa na ŠTART, omnoho dôležitejšie je v ZDRAVÍ dobehnúť do CIEĽA Povedala som si, že do toho pôjdem, až keď na to budú pripravené moje telo aj hlava a s vedomím, že nejdem do žiadneho rizika voči sebe, svojmu zdraviu či rodine.“

Pomáha a inšpiruje

Ani jej cesta k zdravotníctvu a k pacientom s diabetom nebola úplne priamočiara. Keď mala päť rokov, narodila sa jej mladšia sestra a stala sa jej bábikou, o ktorú sa starala Pre autonehodu rodičov, po ktorej ostala jej mama dlhodobo PN, na seba Eva prebrala nielen celú domácnosť, ale aj starostlivosť o malú sestru. To sa jej tak zapáčilo, že odvtedy chcela byť zdravotnou sestričkou na detskom oddelení. Vďaka rôznym okolnostiam sa jej tento sen vzdialil a prvú maturitu získala na chemicko-potravinárskej priemyslovke, odkiaľ viedli jej študentské kroky na chemicko-technologickú fakultu. „Veľmi rýchlo som si uvedomila, že toto robiť nechcem. Školu som ukončila, nastúpila som do nemocnice ako sanitárka, takmer okamžite som nastúpila aj na štúdium zdravotnej školy a po dvoch rokoch som získala svoju druhú maturitu. Konečne to bol odbor, ktorý ma napĺňal, som za to dodnes vďačná a nikdy som toto svoje rozhodnutie neoľutovala.“ Po ukončení školy začala pracovať ako sestrička na očnom oddelení a až keď sa po tretej materskej dovolenke vrátila späť do práce, dostala sa na oddelenie diabetológie. Dnes každý deň pomáha pacientom s ich diagnózou a keďže cukrovka je súčasťou aj jej života, vie im poradiť nielen z pohľadu zdravotníka, ale aj zo strany pacienta z praxe. Napriek tomu, akákoľvek pomoc a podpora je neúčinná, pokiaľ človek sám nechce. „Ja sa môžem s pacientom hodiny rozprávať, vysvetľovať, odpovedať na otázky, ale keď odíde z ambulancie, je to len na ňom. Cukrovka naozaj nebolí a pokiaľ ju pacient nepodcení a drží sa našich rád, získaných vlastných skúseností, môže plnohodnotne žiť takmer bez obmedzení. Každý by mal mať pred sebou niečo, čo ho motivuje, dôvod, pre ktorý tu chce byť aj o 5, 10 či 15 rokov. Veľakrát som povedala: Môžete sa na to vykašľať, dať si tvarohové rezance s cukrom kedykoľvek, len preto, že máte chuť, ale je možné, že o dva roky sa vrátite na vozíku... A, bohužiaľ, mala som aj také prípady. Jeden mladý muž sa rozhodol svoju diagnózu neriešiť, lebo mal pocit, že mu v podstate nič nie je, a o tri roky prišiel o zrak, čo bol už nezvratný stav. Bolo to o to horšie, že sa živil ako profesionálny kameraman. Samozrejme, že potom si nadával a svoje rozhodnutie ľutoval, ale vtedy už nebolo cesty späť. Snažím sa ľudí motivovať, aby si uvedomili, že to robia pre seba. Nie pre sestričku ani pre lekára. Musia na seba byť prísni dnes, aby sa mohli o niekoľko rokov tešiť s rodinou, s deťmi... Aby si mohli užívať život. Aj ja musím byť na seba prísna, aby som mohla tancovať na svadbách svojich detí, na stužkovej môjmu teraz dvojročnému vnukovi Adamkovi, užívať si plnohodnotný život bez bolesti a obmedzení... A tiež, aby som mohla ľuďom ďalej pomáhať, pretože ak by sa môj stav zhoršil, už by som pre nich nemohla robiť to, čo robím dnes...“