S včelárstvom začal, lebo chcel pomôcť planéte.

Ako sa máte? Mali ste v lete čas si oddýchnuť?

Áno, ale letný oddych je už za mnou. Od augusta sme začali „zarezávať“, pretože prípravy projektov Tvoja tvár znie povedome a Milujem Slovensko sú už v plnom prúde. Najväčším oddychom je pre mňa útek do hôr, preto každú voľnú chvíľku, ktorú si môžem dopriať, využívam tam. Či už idem s partiou kamarátov, alebo sám. Možno sa niektorí ľudia boja byť sami so sebou, ale ja to všetkým vrelo odporúčam. Vďaka mojej profesii som neustále obklopený ľuďmi, a preto som niekedy rád aj sám. Navyše atmosféra a krása našej prírody ponúka dokonalý priestor na to, aby si človek upratal myšlienky a vyčistil hlavu.

Odkiaľ pramení vaša láska k prírode?

Myslím, že to bol otec, ktorý ju do nás zasial. Z detstva si pamätám spoločné rybačky a stanovačky a k takým spomienkam láska k prírode jednoducho patrí. V podstate aj moje včelárstvo vzniklo práve preto, že mi na prírode a vôbec celej planéte záleží.

Poďme teda k tomu. Ako vaše včelárčenie začalo?

Včelárstvo ma lákalo z viacerých dôvodov. Túžil som vytvárať niečo, čo tu po mne aj ostane, zanechať po svojej práci stopu... V práci, ktorú robím teraz, po mne zostávajú zážitky a emócie, ktoré sa ale rýchlo rozplynú a stratia. Pri včelárstve po mne ostáva aj niečo hmatateľné. Hlavný dôvod, prečo som sa takto rozhodol, bol však niekde inde. Asi pred piatimi rokmi som sa dočítal, že súčasná situácia s populáciou včiel na Zemi je viac než zlá a že z ich celkového počtu potrebného pre planétu je ich len 30 až 40 percent. To bol pre mňa silný impulz a uvedomil som si, že toto je priestor, kde by som svojou troškou mohol pomôcť aj ja. Mal som, skrátka, chuť urobiť niečo pre našu planétu.

Je vám blízke EKO zmýšľanie?

Samozrejme, a myslím, že každému by malo byť, pretože dnes už je to nevyhnutné. Už by pre nikoho nemalo byť otázkou, či byť alebo nebyť eko, ale malo by to byť automatické! Dokonca si myslím, že je v niektorých oblastiach príliš neskoro a niečo sme už aj prepásli. Teraz sa zamýšľame nad vecami, o ktorých sme mali premýšľať pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. Všetci by sme mali žiť zodpovedný život a myslieť na to, čo tu po nás ostane. Predsa našich vymedzených plus mínus 80 rokov je úplne žartovných na časovej osi planéty...

Splnilo včelárstvo, čo ste od neho čakali? Aký je váš vzťah k včelám teraz?

Venujem sa mu s radosťou a s nadšením. Je to zaujímavý, dynamický svet, ktorý vás dokáže prekvapiť, a preto je to tiež neustály proces učenia sa. So svojimi včielkami mám veľmi osobný vzťah. (úsmev) Musíte ho mať, ak sa im venujete s láskou. Snažím sa s nimi komunikovať, rozprávam sa s nimi, keď sa o ne starám, len zriedkakedy používam ochranný odev... Uvedomujem si, že som to ja, kto chodí do ich domova, to ja sa snažím od nich niečo získať, a preto by som sa o ne mal aj postarať čo najlepšie. Stali sa súčasťou nielen môjho života, ale aj záhrady. Začínal som s troma rodinami a dnes ich mám desať. Možno niekoho prekvapí, že môže mať na záhrade doslova tisícky včiel, ale je to tak. Včela nie je osa. Nepôjde vám do taniera, stále pracuje a ide si po svojom, preto včela vôbec nie je otravný či nebezpečný živočích. Samozrejme, včelárovi sa občas ujde aj žihadlo. Prvýkrát to síce bolí ako hrom, ale keď vás včela poštípe tristýkrát, už to takmer nevnímate. (úsmev)

Možno ste teraz niekoho navnadili. Ako by mal človek začať?

V prvom rade je potrebné začať teóriou a štúdiom. Ja sám som sa mu venoval asi dva roky, kým som si zaobstaral prvé včely. Môžete sa rozhodnúť ísť do školy alebo sa vzdelávať sami. V takom prípade odporúčam vyhľadať si skúsených včelárov, ktorí robia kurzy, a čerpať vedomosti od nich. Aj keď veľa vecí nájdete v knihách či na internete, reálna prax a možnosť vidieť všetko naživo je na nezaplatenie. Ako som spomenul, je to neustále učenie sa. Dokonca aj skúsený včelár sa môže vo svojich úľoch hoci aj po 30 rokoch včelárstva stretnúť s niečím, čo ešte nezažil. Po teórii nastupuje prax. Musíte si vybrať vhodné miesto, zistiť, čo majú včely na dolet, aké kvietky a stromy budú mať v dosahu... Keď máte dobré miesto vo svojej záhrade, mali by ste sa dohodnúť so susedmi a zistiť, či máte nablízku alergika.

Aký bol váš prechod od teórie k praxi?

Ja som naozaj poctivo študoval dva roky. Stále som o tom len sníval, až som sa dostal do mementu, kedy som si povedal, že buď o tom budem donekonečna len rozprávať, alebo to, skrátka, urobím. Bolo to koncom roka a tak som celej rodine povedal, že pod stromček si neprosím žiadne ponožky, ale len vybavenie pre včelára. (úsmev) A tak to aj bolo. Keď už som mal všetko pripravené, prišli ku mne aj včely. Náhodou som sa stretol so včelárom, ktorý mi venoval tri rodiny, a z teoretika bol včelár. (úsmev)

Znamená to každodennú starostlivosť?

Každodennú starostlivosť potrebuje pes, preto ho nemám. Môj pes by trpel, lebo by býval dlho sám a niekedy by som od neho odchádzal aj na niekoľko dní... Včelám to ale nevadí. Môžete ich nechať aj dlhší čas, dokonca sa vraví, že čím menej im zasahujete do života, tým lepšie. Netreba to však prehnať, aby sa chov včiel nepremenil na divé včely. (úsmev) Čo sa starostlivosti týka, záleží, samozrejme, od ročného obdobia. Ja som mal v auguste posledné medobranie a teraz pred jeseňou včielky liečime, pripravujeme ich na zimu, zbavujeme ich parazitov... Na to sú rôzne spôsoby a aj keď existujú chemické prípravky, sú aj eko postupy, akými včielky parazitov zbaviť. Ja som si povedal, že pokiaľ to bude možné, chémii sa vyhnem. V novembri sa včielky zazimujú definitívne, prestanú lietať, ale v úľoch nespia. Navzájom sa zohrievajú vo veľkom chumáči a aj keď je vonku -20 °C, kráľovná má komfortných 28 °C. Cez zimu sa včielky živia svojím medom, pričom to, koľko im ho zostane, závisí od včelára. Ak stočí všetok med, je potrebné včely na zimu prikrmovať cukrom, ja im však nechávam dosť, aby žili z toho, čo samy vyprodukovali. V zime robíme veci, na ktoré nie je počas roka čas, obnova a dezinfekcia úľov, vyčistí sa vosk... Na jar prichádza najintenzívnejšie obdobie. Keď začnú kvitnúť kvietky a včely sa prebudia, nastupuje ich dynamický rozvoj. Kým v zime je ich v úľoch 10 000 - 12 000, na jar a v lete je ich tam aj 50 000 - 60 000.

Patria k včelárstvu aj nejaké výnimočné momenty?

Určite celý včelí život, proces výroby produktov a starostlivosť o včely sú výnimočné zážitky. Úžasné je napríklad zažiť včelí roj. Mne sa včely vyrojili dvakrát, ale prvýkrát som mal pocit, že mi na záhrade štartuje vrtuľník. (smiech) Predstavte si, že za 1 – 2 minúty z úľa vyletí 20 000 – 25 000 včiel. Je to neuveriteľný zážitok! Včelári z toho nemajú príliš veľkú radosť, lebo včely, ktoré sa rozhodnú úľ opustiť, so sebou berú aj všetok med. Preto sa tiež hovorí, že niekomu uleteli včely. Mne sa však zatiaľ vždy podarilo včely chytiť späť. Ony sa väčšinou po pár minútach niekde usadia a keď ich nájdete, máte novú včeliu rodinu. Moje sa usadili u suseda na strome, tak som mu len zavolal, či si môžem ísť ku nemu pre včely. (smiech)

Pochválite sa aj vašou včelárskou úrodou? Koľko a akého medu ročne stočíte?

Každý rok je iný a konečný výsledok ovplyvňuje veľmi veľa faktorov. Veľmi dôležité je miesto, kde včielky sú. Ja včelárim pod Devínskou Kobylou a tento rok som med stáčal štyrikrát. Mávam drobnú znášku jarného medu z ovocných stromov, ktorý sa vytáča ako prvý. Potom nastupuje obdobie agátového medu a ja mám včely práve v oblasti, v ktorej je agátu veľmi veľa. Tento rok však počasie zaúradovalo, krátko na to, ako agát rozkvitol, ochladilo sa a tri týždne pršalo... Včielky potrebujú aspoň 8 °C a aj to ešte stále nie je teplota na lietanie za peľom a nektárom. Preto som mal pre počasie o polovicu agátového medu menej. Tretíkrát som stáčal lipový med a naposledy v auguste kvetový s medovicou. Čo sa týka množstva medu, jedna včelia rodina je schopná v priebehu roka vyprodukovať od 20 – 60 kilogramov medu. Ja mám priemer okolo 40 kilogramov za rok, čo aj mňa samého príjemne prekvapilo. Táto lokalita je pre včely výborná a keď agát pustí nektár, všetky, ktoré môžu, vyletia a idú pracovať. Za deň sú schopné priniesť do úľa aj 5 kilogramov.

Čo okrem medu vyrábate?

Vyrábam tiež propolisovú tinktúru. Propolis je mimoriadne vzácny, zoškrabáva sa z rámikov, včielky ním zalepujú všetky dierky v úľoch. Ja som v priebehu celého roka z piatich rodín získal asi 400 – 500 g. Tinktúru robím z jabĺčkovice, v ktorej sú flavonoidy, preto je vhodnejšia ako klasický lieh. Vyrábame tiež balzamy zo včelieho vosku, ktoré sú, samozrejme, iné ako tie, ktoré bežne dostanete v obchodoch. A sami pre seba sa hráme so sviečkami. Osobne mi včelí vosk príde veľmi vzácny na to, aby len tak vyhorel, (úsmev) preto ho používame viac na výrobu kozmetiky, ale, samozrejme, každé Vianoce si pár sviečok urobíme.

Začali ste svoj med aj predávať?

Prvý rok som všetko rozdal. (úsmev) Prácu si však treba vážiť a keď bol záujem, rozhodol som sa, že budeme med aj predávať. Máme krásne 600 g fľašky v tvare hexagonu, ale hlavné je, že ručím za ich obsah a za to, že je v nich pravý med. Moje včely nepoznajú chémiu, a dokonca nepoznajú ani polia, ktoré sú v súčasnosti pre včelárov veľkým problémom...

Asi sledujete viac ako bežní „nevčelári“ túto situáciu... Aký je váš názor?

Áno, sledujem. Najväčšie úhyny boli zaznamenané na južnom Slovensku. Je to dôkaz toho, že včely s chémiou, ktorá sa nachádza na poliach, pre postreky veľmi ťažko bojujú. Ja sa stretávam aj s farmármi. Na jednej strane chápem, že chcú mať zdravé rastliny, ale na druhej strane chemický postrek je to najjednoduchšie riešenie. Príroda nám čoraz zreteľnejšie ukazuje, že rozhodne nie najlepšie. Spôsob a rýchlosť, akou sú farmári nútení farmárčiť, je však len dôsledok nášho dopytu. Problémy, ktoré to so sebou prináša, sú daňou za našu vysokú spotrebu. Už dávno sme dosiahli level, keď by sme si mali uvedomiť, že toho toľko nepotrebujeme, že bolí vyhadzovať potraviny... Ak sa ma niekto opýta, ako to asi dopadne, poviem, že určite dobre. Dobre pre planétu, pretože tá si s tým a aj s nami určite poradí. Keď budeme my zlí k nej, bude ona zlá k nám. Každý by sa mal zamyslieť a začať sám od seba...

Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov!

Foto: TV Markíza