Žijeme rýchlo, ale povrchne

Túžime vyvolať dobrý dojem a strácame kontakt s realitou.

Mgr. Lenka Rušarovápracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult s.r.o., kde sa venuje párovej a individuálnej psychoterapii. Typické pre jej prácu je hľadanie stratenej rovnováhy medzi blízkymi ľuďmi, medzi vysnívanými a reálnymi možnosťami, medzi minulým a prítomným životom. Má psychologickú prax viac ako 15 rokov a desaťročnú prax na psychiatrickom oddelení v bratislavskej nemocnici. Absolvovala odborné výcviky v SR i zahraničí, preložila viacero odborných publikácií. www.psychokonzult.sk, 0907 987 854

Čo by ste označili za diagnózu 21. storočia?

Ak by som mala ja definovať, aká je dnešná doba, použila by som výraz povrchná. Na jednej strane žijeme veľmi rýchlo, chceme rýchlo dosiahnuť úspech, sme tlačení do rýchlych výkonov, rýchlo sa presúvame aj komunikujeme. Druhým fenoménom je, že naša snaha sa zameriava hlavne na to, aby všetko dobre vyzeralo. Všetko, čo robíme, hovoríme. A aj my sami chceme dobre zapôsobiť. To v zásade nemusí znamenať nič negatívne, ale keď sa to zredukuje na rýchlosť a dojem, vychádza z toho určitá povrchnosť. S tým súvisí aj mnoho duševných ťažkostí, ktoré dnes ľudí trápia.

S akými problémami sa vo svojej praxi stretávate najčastejšie?

Dalo by sa povedať, že existujú dve hlavné kategórie. V prvom rade ide o ľudí, ktorí nie sú spokojní sami so sebou, majú nízke sebavedomie, nevedia uniesť niektoré životné situácie, a v druhom rade ide o vzťahové problémy. Tie však rovnako súvisia so schopnosťou vychádzať sám so sebou a aj s ostatnými ľuďmi v našom okolí. Do kategórie vzťahových problémov patria nielen partnerské, ako chorobná žiarlivosť či problémy v intimite, ale napríklad aj neukončený vzťah s rodičom, ktorému dieťa aj po rokoch niečo vyčíta. Ľudia do ambulancie prichádzajú tiež s problémami, ako sú návaly úzkosti, nevysvetliteľné telesné ťažkosti ako chronická únava a slabosť, ktoré nemajú žiadnu preukázateľnú fyzickú príčinu.

Dá sa povedať, že psychické problémy majú v súčasnosti stúpajúci trend?

Mení sa skôr charakter duševných ochorení ako ich počet. Niektorých diagnóz je viac, pretože sa posúvajú ich kritériá, a teda viac ľudí spadá do niektorej z nich. Rozhodne sa nedá povedať, že ľudí dnes trápia iné veci, ako ich trápili kedysi, len dávajú dôraz na iné aspekty života. Napríklad vidieť posun v tom, s akými ťažkosťami do ambulancie prichádzajú napríklad rodičia, ktorí často riešia problémy s výchovou detí. V predchádzajúcej generácii bolo hlavnou témou vo výchove to, ako si presadiť autoritu, naučiť deti rešpektu a dodržiavaniu pravidiel, pričom dnes je to úplne naopak. Generácia dnešných rodičov vedie deti k tomu, aby nepodliehali pravidlám, aby boli jedinečné, išli si svojou cestou, boli úspešné a dávajú im málo pravidiel a málo hraníc.

O súčasnej generácii sa tiež hovorí, že je v istom zmysle precitlivená. Súhlasíte s tým?

Je prirodzené, že každý je na seba citlivý, a tiež každá generácia je citlivá na niečo iné. Dnes sme citliví práve na spomínaný dojem, ktorý vzbudzujeme. Na to, ako vyzeráme, aký máme úspech, pretože to sú hodnoty, ktoré táto spoločnosť nielen podporuje, ale ich aj vyžaduje. Niekoľko generácií dozadu boli oveľa podstatnejšími hodnotami česť alebo dôveryhodnosť. Aj rodičia mali kedysi túžbu vychovať dobrého človeka, no dnes chcú vychovať človeka úspešného.

Nie je jedným z fenoménov doby aj príliš časté porovnávanie sa?

Vzhľadom na to, že sme sociálne bytosti, je úplne prirodzené, že sa potrebujeme porovnávať. Hľadáme si svoje miesto, snažíme sa „napasovať“ do spoločnosti. Robíme to odmalička, prakticky nepretržite, a nie je na tom nič zlé. Fenoménom dnešnej doby je však obrovské množstvo prostriedkov, prostredníctvom ktorých sa môžeme takmer kdekoľvek porovnávať s kýmkoľvek, a navyše nie s jeho reálnym obrazom, ale s obrazom, ktorý nám on sám predkladá. Ľudia ukazujú to, čo chcú ukázať. Na sociálnych sieťach nenájdete fotku, na ktorej ľudia pôsobia neatraktívne, nefotia svoje neúspechy a zlyhania. Schopnosť nepodľahnúť falošným hodnotám si tak cibríme celý život.

Spôsobuje naše zameriavanie sa na dojem a vzhľad to, že aj náš emočný život je chudobnejší a povrchnejší?

Áno, môže to mať aj taký dôsledok. Ľudia často prestávajú vnímať veci také, aké reálne sú, a fixujú sa na to, aké by mali byť. Akí by mali byť oni, ako by veci v ich životoch mali byť správne... Treba si ale uvedomiť, že to „by“ je niečo umelé. Je to len teória, ktorá je nám prínosná, ak nás posúva ďalej, robí nás silnejšími, snaživejšími a priebojnejšími. Problém nastáva v momente, kedy už žijeme iba tou teóriou a nevieme prijať realitu, v ktorej máme možno aj isté rezervy a nedostatky. Keď odmietame tú časť nášho ja, ktorú nechceme ani ukázať nikde inde. Môže to byť naša citlivosť, slabosť v niektorých situáciách alebo nejaké kilo navyše. Ak túto časť nášho ja úplne vytesníme, žijeme akýsi falošný, pokrivený život. Veci, ktoré sú pre nás prirodzené, ako napríklad prejaviť citlivosť, potláčame v prospech niečoho, čo je iba vysnívané. Je to veľmi rýchla cesta k tomu, aby sme stratili kontakt sami so sebou, čo je vo veľkej miere príčinou duševných ťažkostí.

Dalo by sa teda povedať, že prijatie samého seba môže byť do veľkej miery aj prevenciou voči nim?

Môže to znieť ako klišé, ale v zásade áno. Hlavne by sme mali vidieť veci také, aké sú, a vidieť seba, akí sme. Keď sa nám realita nepáči, nemali by sme sa klamať, ale urobiť niečo preto, aby sme sa priblížili svojej predstave aj v realite. Základom je na sebe pracovať. Na druhej strane by sme k sebe mali byť aj trochu veľkorysí a uvedomiť si, že nie každý môže byť najkrajší, najrýchlejší a najúspešnejší. Tak to nikdy nebude. Nespokojnosť so sebou a neustála snaha vyrovnať sa predkladaným ideálnym obrazom toho, ako by sme mali vyzerať či koľko zarábať, nás môže demotivovať aj deprimovať. Podstatné je odlišovať realistické vzory od tých umelých.

Kedy by sme už mali vyhľadať pomoc odborníka?

Je normálne, že ľudia majú problémy a bojujú s nimi, ako vedia. Je tiež normálne ocitnúť sa v situácii, kedy vlastné sily nestačia a každý veľmi presne cíti, kedy už potrebuje pomoc. Prirodzené je, že človek najprv zmobilizuje svoje sily, potom hľadá pomoc v rodine alebo medzi kamarátmi a keď ani to nestačí, hľadá pomoc odborníka. V našej ambulancii ho čaká veľa porozumenia a priestoru na to, aby mohol hovoriť, o čom potrebuje, čo nie je úplná samozrejmosť ani v kruhu rodiny a priateľov, pri ktorých informácie vedome selektujeme, aby sme ich nezranili alebo im nechceme spôsobiť starosti. My psychoterapeuti pomáhame ľuďom vrátiť sa do rovnováhy. Zisťujeme, čo sa stalo, že je nejaká situácia nad ich sily, pretože pre všetky organizmy je prirodzené, že sa väčšinou vedia dostať do rovnováhy sami. Vyhľadať pomoc odborníka z radov psychológov a psychoterapeutov dnes už nie je žiadna hanba a nič výnimočné. V konečnom dôsledku je to znak toho, že ste v sebe našli silu riešiť situáciu, ktorá vás možno dlhodobo ťaží.