Toto je môj príbeh

Život s panickou poruchou

Vysvetliť niekomu, čo znamená mať záchvat paniky alebo úzkosti, bez toho, aby sa na vás pozeral ako na blázna, je veľmi ťažké. Ani ja som úplne nerozumela významu slova úzkosť, kým som ju nezažila na vlastnej koži. Teraz vidím, že ľudia majú tendencie zamieňať si záchvat paniky s nejakým nezmyselným a nepodstatným hysterickým záchvatom. Ja som k nim nepatrila, ale tiež som nevedela, čo to je. Nikdy som o tom nečítala ani nepočula. Až do toho dňa... Až do dňa, ktorý absolútne nečakaným a radikálnym spôsobom zmenil celý môj život. Až do dňa, po ktorom už žiaden ďalší nebol ako tie predtým a ja už ani neviem, či čakám, že na ten deň niekedy zabudnem. Ak máte vo svojom okolí niekoho, kto trpí záchvatmi paniky, a neviete si úplne predstaviť, čo to vlastne je, ja vám to poviem. Je to absolútne reálny strach o holý život, pocit bezmocnosti a beznádeje, kedy jediné, čo môžete robiť, je čakať, že to prejde.

Začiatok bol desivý

Mala som dvadsaťdva a ešte som bývala s mojou mamou. Bola májová sobota a ja som sa vrátila v noci z nejakej opekačky. Ľahla som si do postele, ale prevaľovala som sa, rozmýšľala o nezmyselnej hádke s mojím vtedajším frajerom. Len som ležala v posteli a zrazu, z ničoho nič som mala pocit, že mi srdce vyletí z hrude. Cítila som ako tĺklo po celom tele, v krku, silno a nepravidelne. Sadla som si na posteľ a v sekunde mi hlavou preletela myšlienka: Kriste, teraz mám infarkt?! Trvalo to len niekoľko sekúnd a bolo to preč. Zrazu som to srdce necítila a okamžite som si pomyslela: prestalo mi biť srdce!!! V momente som sa snažila nahmatať si tep na zápästiach a na krku a mala som pocit, že to trvá snáď večnosť. Vtedy som to nevedela, ale to bolo prvých asi pätnásť sekúnd môjho života s panickou poruchou. Často rozmýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby som si vtedy len povedala, že mi šibe, ľahla si opäť do postele a spala. Možno by bolo všetko ináč, ale nebolo.

Ešte chvíľu som sedela na posteli a rozmýšľala, čo mám teraz urobiť. Bola hlboká noc, všade len tma a ticho. Do rána ďaleko a ja som tak strašne chcela, aby už bolo aspoň šesť... Aby už konečne bolo ráno a nový deň. Bolo mi čudne a lomcovali mnou pocity, ktoré som nepoznala a ktoré sa stále stupňovali. Vyliezla som z postele a v kuchyni som si napustila pohár vody. Vedela som, že mama spí a možno aj náročky som zabuchotala pri zatváraní skrinky, aby sa zobudila. Podarilo sa. Prišla za mnou, spýtala sa, čo mi je, a ja, neustále sledujúca, či mi ešte bije srdce, som sa nezmohla na nič iné ako na tri slová: je mi zle. V tom momente sa pre mňa začalo hotové peklo. Zaľahlo mi v ušiach tak, že som ju sotva počula. Zahmlievalo sa mi pred očami, ledva som stála na nohách, bola mi neuveriteľná zima a potom teplo... Srdce mi tak tĺklo, že som už vôbec nemusela sledovať tep na zápästiach. Vôbec, ale absolútne vôbec som nevedela, čo mám robiť. Nechápala som, čo sa to deje. Stále som si hovorila: veď si zdravá, čo ti šibe??? Nič ti nie je... Ale besnenie paniky v mojej hlave a v tele sa nijako nechcelo upokojiť. Mala som ľadové ruky aj nohy a asi každé tri minúty som musela ísť na malú a nechápala som, kde sa to vo mne všetko berie. Nevedela som, či mám sedieť alebo ležať, alebo chodiť. Jediné, čo ma dokázalo aspoň na pár sekúnd upokojiť, bolo hrať sa so psom a tváriť sa „akože nič“. Ale nedalo sa. Nevedela som myslieť na nič iné, len na to, ako mi je strašne zle, a desila ma predstava toho, že s najväčšou pravdepodobnosťou asi umriem alebo sa minimálne zbláznim. Mama ma vzala do svojej postele, sadla si ku mne, chytila ma za ruku a niečo rozprávala. Samozrejme, o tom, že to bude v poriadku, že som len unavená a vyčerpaná... Ja som ale vnímala len to, ako mi v hrudi búši srdce, a myslieť som nemohla na nič iné len na to, ako som ja ani nie pred rokom presne takto isto držala za ruku môjho otca na onkológii. On sa nového rána nedožil. Odišiel o 5:15 a držala som ho aj potom... Trvalo niekoľko dlhých mesiacov, kým sa táto trauma predrala až na povrch a toto bol jej výsledok. Nebolo to päť minút ani desať... V rytme môjho búšiaceho srdca a za hlasu mojej mamy som neviem ani kedy, ani ako zaspala.

Druhý deň

Nikdy v živote nezabudnem na ten obraz, ktorý som videla, keď som sa na druhý deň zobudila. Moja mama sa kutrala v skrini a niečo hľadala. V momente, kedy som si uvedomila, že je nové ráno a ja sa môžem zhlboka nadýchnuť, ma zalial pocit absolútneho a nekonečného šťastia, úľavy a vďačnosti. Viem, že to možno niekomu bude pripadať smiešne, ale ja som sa tešila z toho, že stále žijem. Od toho rána sa v mojom živote zmenilo veľmi veľa. Zmenila som niektoré veci, ktoré som robila, zmenila som veci, ktoré som hovorila, zmenila som sa ja. Ale o tom až o chvíľu. Druhý deň bol zvláštny. Prežila som ho v strachu z toho, že sa to zopakuje, a s blížiacim sa večerom sa strach stupňoval. A stalo sa. Záchvat sa zopakoval s rovnakou, ak nie väčšou intenzitou a skončilo sa to až zavolaním lekára asi okolo druhej nad ránom. Jeho návšteva bola dosť neštandardná. Myslím, že už vo dverách, keď ma uvidel ležať na našom gauči, ma „zaradil“ a asi trikrát sa ma opýtal, či niečo „beriem“. Úprimne, v mojom aktuálnom stave mi vtedy vôbec nedošlo, o čo mu ide. Až na druhý deň, keď som si jeho otázky spojila s večerným výrazom mojej mamy, ktorá by s ním vtedy asi najradšej vyrazila dvere, som si uvedomila, že prvé a asi aj posledné, čo mu napadlo, bolo, že som prinajmenšom na drogách. Nie je lekár ako lekár... Skončilo to jednou injekciou, po ktorej som opäť zaspávala v posteli mojej mamy.

Čo to je?

Táto otázka ma trápila dlho. Vtedy som netušila, o čom ide, čo s tým, či to bude pokračovať každý večer alebo nie, alebo sa naozaj už idem zblázniť. Aj keď som všetko pripisovala rodinným traumám, ktoré som mala za sebou, rozhodla som sa „vyliečiť“. Začal sa tak kolotoč návštev u lekárov a množstva vyšetrení. Začala som modernou medicínou, podľa ktorej som bola, samozrejme, mladá a zdravá, potom prišla alternatíva medicína, homeopatia, dokonca som bola aj u veštice... Ja viem, možno smiešne, ale bola som zúfalá a záchvaty neprestávali. Trvalo to dva a pol roka, kým som sa nakoniec dostala aj k psychológovi. Dva a pol roka beznádejného trápenia. Dôvodov, pre ktoré to trvalo tak dlho, bolo viac... Vy nečakajte.

Čo sa zmenilo?

Zmenilo sa veľa. Bude to už desať rokov a ja žijem úplne normálny život a dovolím si o sebe tvrdiť, že som v zásade pozitívny a veselý človek. Je tam však jedno ALE. Strach, ktorý vtedy prešiel každou mojou bunkou, v každej jednej aj ostal. Niekde hlboko je prítomný a z času na čas sa ozve. Odvtedy som sa nedotkla kávy, energetických drinkov ani alkoholu. Bojím sa všetkého, čo by mi mohlo zatemniť myseľ. Bojím sa letieť lietadlom, lebo čo keby ma to chytilo tam? Na dovolenke rozmýšľam, ako by som to asi vysvetľovala lekárovi v Grécku, a na letných festivaloch vždy zmapujem, kde majú stanovište záchranári. Môj život je iný, lebo strach zo záchvatov a ich následkov sa za mnou všade vlečie ako neviditeľný tieň. Znie to možno čudne, a preto o tom nikomu nehovorím, už sa nad tým ani nezamýšľam, väčšina týchto myšlienkových pochodov je u mňa už podvedomá. Záchvatov je síce menej, možno sú menej intenzívne, možno im len viac rozumiem. Ale aj dnes si často chytám krk a zápästia. Drvivá väčšina ľudí netuší, čo robím, možno si to ani nevšimnú a nevšimnú si ani to, že práve bojujem sama so sebou. S rukou na krku alebo na zápästí pod stolom nerobím nič iné ako to, že sledujem tep, keď to na mňa príde. Nie vždy si môžete dovoliť to povedať a niečo robiť. Napríklad uprostred rozhovoru s klientom alebo za volantom na R1. Len dýchať alebo odbočiť na prvú pumpu.

Čo robiť?

Za tie roky som pochopila veľa. Naučila som sa, čo pomáha mne, a preto, ak máte vy alebo niekto z vášho okolia podobný príbeh, tu je niekoľko mojich tipov. V prvom rade: niečo robiť. Mne vždy pomohla akákoľvek činnosť, ktorá ma vytrhla z rozmýšľania, sledovania sa a kontrolovania sa. Nebolo preto nič výnimočné, že som začala uprostred noci vysávať, umývať riad alebo upratovať skriňu. Skrátka, poviem si, že sa nič nedeje, a tvárim sa tak.  Druhý tip je voda. Sadnúť si do sprchy a predstavovať si, ako všetko, čo ma ubíja, skonči spolu s vodou v odtoku, prináša obrovskú úľavu. Mimochodom, toto môžete aplikovať úplne každý večer a spláchnuť so seba celý deň. Hádky, krivdy, neúspechy a každého, kto vás v ten deň naštval... Spláchnite ich rovno do kanála! Čo však môže pomôcť najviac, je milujúca osoba, ktorá je v tom všetkom s vami v každej chvíli a za každých okolností. Je ťažké nájsť partnera, ktorý by mal pochopenie pre túto diagnózu bez toho, že by sa s ňou už stretol. Bohužiaľ, nie každý dokáže pochopiť, že vy nerozhodujete o tom, kedy sa to stane a ako dlho to bude trvať. Ak ste vy tým partnerom, vedzte, že tomu človeku, ktorý lapá po dychu, je ľúto viac než vám, že takto „nevhodne“ kazí vaše aktuálne plány. Neveriť mu a obviňovať ho z toho, že si všetko vymýšľa a zveličuje, alebo že to dokonca robí schválne, určite nikomu neprospeje.

Záver je pozitívny

Nie je to vždy jednoduché, ale naozaj sa snažím, vidieť vo všetkom zlom niečo dobré. Bolo by veľmi pohodlné donekonečna sa utápať v pocitoch smútku. Niekedy sa tomu neubránime a na chvíľu sa zacyklíme v pocitoch viny a sebaľútosti, pretože zmobilizovať sily a ísť ďalej v ústrety neznámym zajtrajškom je ťažké a chce to odvahu. Vo mne sa po tom všetkom viac ako niečo negatívne, viac ako strachy a obavy, zakorenila iná vec. Milujem rána! Stali sa pre mňa symbolom nového začiatku, nových výziev a nekonečných možností. Aj to je dôvod, pre ktorý nerada vyspávam a doobedie strávené v posteli považujem za stratený čas. Bez ohľadu na to, s čím každý deň bojujeme, Zem sa neprestane točiť, život pôjde ďalej a naším jediným cieľom by malo byť žiť ho najlepšie, ako vieme. Najlepšie pre seba aj pre našich najbližších je byť šťastný a pripravený na prekvapenia nového rána.

Milí priatelia, ak ste sa v príbehu našli, ak vás inšpiroval a možno vám v niečom pomohol alebo ak sa chcete podeliť o ten váš príbeh a pomôcť niekomu ďalšiemu, napíšte mi na marekova@magazinradar.sk. Vopred všetkým ďakujem! Vaše príbehy uverejníme na našej stránke a každého odmeníme!