Je ich stále viac

Diagnózy, ktoré súvisia s duševným zdravým, sa často prekrývajú a majú najrôznejšie príčiny.

Depresia

Podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie bude v roku 2020 druhou najčastejšou diagnózou (za kardiovaskulárnymi poruchami). Medicínska definícia depresie hovorí, že je to závažná duševná porucha, sprevádzaná pocitmi smútku, stiesnenosti, apatiou, stratou záujmov, poruchami spánku, pri dlhodobom neliečení môže viesť až k zmene osobnosti. Diagnóza, ktorá sa skrýva pod týmto názvom, je veľmi široká. Desať ľudí môže byť depresívnych, ale každý iným spôsobom. Aj keď od psychiatra väčšina z nich odíde s podobným liekom, psychoterapeut sa sústredí na jej bližšiu špecifikáciu a presnejšie príčiny. Typov depresií je množstvo. Psychoterapeutka Mgr. Lenka Rušarová uvádza niekoľko príkladov: „Zo zlého rodinného zázemia v detstve môže plynúť vzťahová neistota. Ak si človek vytvorí /manuál na prežitie/, v ktorom si zadefinuje, že ľudia sú nespoľahliví a vzťahy nikdy nevydržia, môže mať v dospelom živote problém nadviazať bližší vzťah, a ak to urobí, neustále má strach, že nevydrží, a rýchlo sa môže stať depresívnym. Do ťažkej depresie môže eskalovať napríklad aj prílišný perfekcionizmus. Človek prestáva reálne žiť a konať, lebo neustále rieši detaily, nič sa mu nezdá dosť dobré, nevie urobiť rozhodnutie, neustále vyberá, porovnáva a nevie sa tak v ničom uvoľniť. V konečnom dôsledku odsúva radosť zo života, pretože je pre neho dôležitejšia myšlienka, že nesmie urobiť nikde chybu. Je to nespokojnosť so sebou, ktorá plynie zo životného štýlu, aký dotyčný človek vedie, a z jeho povahových čŕt. Môže však ísť aj o depresiu, ktorá viac vyplýva z biologického hľadiska, biochémie mozgu, genetiky a fungovania centrálnej nervovej sústavy. Sú ľudia, ktorí majú prirodzene menej životnej energie a elánu. Za istých okolností sa to môže vystupňovať až do takého štádia, že nedokážu ani vstať z postele. Ide o akúsiprázdnotu, z ktorej po čase vznikne depresia.“

Úzkosť
Veľmi silno súvisí so strachom, ale zatiaľ čo strach nás má upozorniť na reálne alebo potenciálne nebezpečenstvo a vyvolať okamžitú reakciu, úzkosť nás varuje pred nebezpečenstvom, ktoré si reálne neuvedomujeme, ale naše podvedomie ho „cíti“. „Úzkosť je normálna emócia, ktorú môže cítiť každý z nás, rozdiel je len v tom, ako dlho, s akou intenzitou a ako dobre jej rozumieme“, hovorí Mgr. Rušarová. „Patologickou sa stáva, keď nepoznáme jej skutočný dôvod, neriešime ho a úzkosť sa zafixuje napríklad ako strach zo šoférovania, z chodenia po ulici alebo z prejavu na verejnosti. Ľudia sa jej, samozrejme, snažia zbaviť, pri búšení srdca volajú pohotovosť, vyhýbajú sa situáciám, pri ktorých úzkosť pociťujú, ale dôležitejšie ako snažiť sa jej zbaviť, je snažiť sa jej porozumieť. Ak budeme mať skutočné odpovede na otázky, prečo máme také obavy, môžeme úzkosti riešiť a dokážeme jej predchádzať. Nie vždy si to človek vie uvedomiť sám a vtedy je na mieste navštíviť odborníka. Úzkosti by sa nemali brať na ľahkú váhu, aj keď niekedy stačí sa z ich vyspať či vyrozprávať. Dlhodobo neriešené a intenzívne úzkosti však môžu výrazne negatívne ovplyvňovať kvalitu života.“


Panická porucha
Je úzkostnou poruchou, ktorá sa prejavuje opakovanými náhlymi a často nepredvídateľnými záchvatmi úzkosti a strachu. Záchvaty paniky sú spojené s výrazným telesným sprievodom a kto nimi trpí, často prežíva až hrôzu, má pocit, že umiera alebo sa zblázni. O panickej poruche hovoríme vtedy, keď sa záchvaty nepredvídateľne opakujú, zvyšuje sa ich frekvencia či priebeh a pridružujú sa ďalšie príznaky. Rovnako ako pri depresii, aj záchvaty paniky môžu mať množstvo rôznych príčin. „Jedným z typov ľudí, ktorí nimi trpia, sú napríklad príliš zodpovední, starostliví ľudia, ktorí sa /naučili/, že nesmú nikoho odmietať, s každým musia byť za dobre, nesmú ukázať slabosť, pripúšťať si emócie, všetko musia zvládnuť sami... Keď sa však dostanú do situácie, ktorá reálne je nad ich možnosti, ale oni si nemôžu dovoliť priznať, že možno potrebujú pomoc, telo aj myseľ zareaguje panikou“, hovorí Mgr. Rušarová. Medzi najčastejšie príznaky panického záchvatu patria búšenie srdca, potenie, tras končatín či celého tela, pocit nedostatku vzduchu, pocit dusenia sa, pocit na zvracanie a ďalšie. „Pomáha hlboké a pomalé dýchanie a akési „zakotvenie“, teda kontakt s realitou. Položiť nohy na zem a uvedomiť si, že existuje len to, čo je tu a teraz, a pripomenúť si, že o 15 minút nával pominie...“ dodáva.


Syndróm vyhorenia
Ide o vážny zdravotný problém, ktorý však zároveň nie je považovaný za duševnú poruchu. Zasahuje do fyzickej, psychickej a sociálnej oblasti života človeka. Niekedy si ho ľudia zamieňajú s depresiou či chronickou únavou, keďže niektoré príznaky môžu mať rovnaké. Jeho príčinami sú vysoké životné tempo, nadmieru pracovných povinností, vysoké očakávania od samého seba a prílišná miera stresu. Hoci väčšinou sa spája s pracovnou oblasťou, vyhorieť môže aj matka na materskej dovolenke alebo dieťa, ktoré sa stará o svojho nevládneho rodiča. Nie je výnimkou ani to, keď sa to stane človeku pri realizácii nejakého koníčka. Predpokladom na vyhorenie je, ak človek napriek vysokému psychickému a fyzickému nasadeniu dlhodobo a opakovane necíti zadosťučinenie, vo svojom konaní nevidí zmysel a ani výsledky svojho snaženia.